Rozliehalo sa ani nie prednáškovou miestnosťou či čakárňou u lekára alebo kostolom. Toto rázne upozornenie zaznelo na malom ružomberskom námestíčku. Otočil som sa a moje oči hľadali tú, ktorej patril spomínaný prísny hlas. Takmer som padol z nôh. Bol to hlas pani učiteľky v hlúčiku. A bol to hlúčik prváčikov či druháčikov?
Vypnite mobily! Ešte stále mi to znie v mojich ušiach a moje srdce je plné smútku. Mám totiž z toho zlý pocit, strašný pocit, že sme našim deťom ukradli detstvo a do rúk sme im vložili čosi, čo je síce moderné, čo letí, čo im však veľmi ubližuje a nedovolí im snívať a žiť detské sny, ozajstné sny, ktoré sa raz majú pre nich stať veľkým životným impulzom. My sme, chvála Bohu, ešte tie sny snívali. Nie všetky sa splnili a dokonca nie všetky sa pre nás stali životným impulzom. Avšak dodnes sa na tie dni detstva s loptou a husami na lúke či pri potoku, doma v rodine, v škole v lavici či v kostole na kolenách rád rozpamätávam. A dodnes aj z toho žijem. A z čoho budú žiť oni? Vypnite mobily!
o. Jozef Žvanda