Túto Encykliku publikoval sv. Ján Pavol II. 25. marca 1987, na Slávnosť Zvestovania Pána, pri príležitosti vyhlásenia Mariánskeho roku 1987-1988. Encyklika sa venuje „prehĺbeniu niektorých základných aspektov Máriinej osoby a jej úlohy v tajomstve Krista a Cirkvi“. V encyklike sa píše: „Putujúca Cirkev vždy hľadela na ňu, lebo nás predišla v celej šírke a sile viery, ktorej je stvorenie vôbec možné: preto skôr než Abrahám ona môže byť nazývaná ‚matkou našej viery‛. …Každý učeník, ba každý človek je povolaný osvojiť si gesto sv. Jána a prijať do svojho najosobnejšieho a najľudskejšieho ‚ja‛, do celého priestoru svojej osoby a osobnosti Matku ako Ježišovo veľkonočné svedectvo.“
Encyklika Redemtoris Mater aj dnes pozýva Cirkev i každého veriaceho nastúpiť spolu s Máriou na cestu otvorenú všetkým: „… v ústrety chudobným, biednym, marginalizovaným a utláčaným; v ústrety budúcnosti pokoja a spoločenstva všetkých ľudí; v ústrety konečného šťastia všetkých Abrahámových synov a definitívneho stretnutia s Kráľom slávy, Ježišom Kristom.“ Encyklika okrem úvodu a záveru má tri kapitoly s názvom: I. Mária v tajomstve Krista, II. Božia Matka v strede putujúcej Cirkvi a III. Materské prostredníctvo a 52 článkov. My sa zamyslíme nad prvou časťou prvej kapitoly, na články 7-11 pod názvom: Milosti plná. Práve takto posol z neba, anjel Gabriel oslovil pri zvestovaní Pannu Máriu: „Zdravas‘, milosti plná, Pán s tebou.“ (Lk 1, 28)
“Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním” (Ef 1,3). Tieto slová Listu Efezanom zjavujú večný plán Boha Otca, spasiť človeka v Kristovi. Je to plán univerzálny, ktorý sa vzťahuje na všetkých ľudí, stvorených na Boží obraz a podobu (Gn 1,26). Tento plán sa večne viaže na Krista. Vzťahuje sa na všetkých ľudí, ale jedinečné miesto je v ňom vyhradené “žene”, ktorá je Matkou toho, ktorému Boh zveril dielo spásy. Ona sa prorocky naznačuje už v prísľube, danom naším prarodičom po páde do hriechu, (Gn 3,15). “Ona je tá Panna, čo počne a porodí Syna a ktorého meno bude Emanuel” (Iz 7,14) (RM 7). Mária sa definitívne uvádza do tajomstva Krista práve touto udalosťou zvestovaním v Nazarete. Boží posol hovorí Panne: “Zdravas?, milosti plná. Pán s tebou!” (Lk 1,28). Čo vlastne mal znamenať výraz “plná milosti” (kecharitoméne)?
Skutočnosť, že po zvestovaní nebeského posla nazaretská Panna je z úst Alžbety mocou Ducha Svätého nazvaná “požehnanou medzi ženami” (Lk 1,42) znamená, že v duši tejto “dcéry Siona” sa v určitom zmysle prejavila všetka “sláva milosti”; tej milosti, ktorú “nám Otec dal vo svojom milovanom Synovi”. Posol z neba nenazýva Nazaretskú Pannu menom Miryam (=Mária), ale týmto novým menom: “plná milosti”. Čo znamená toto meno?
Keď čítame, že anjel oslovuje Máriu “milosti plná”, chápeme, že tu ide o jedinečné požehnanie medzi všetkými “duchovnými požehnaniami v Kristovi”. V tajomstve Krista je Mária prítomná už “pred stvorením sveta” ako tá, ktorú Boh “vyvolil” za Matku svojho Syna vo vtelení. A spolu s Otcom si ju zvolil i Syn, ktorý ju naveky zveril Duchu svätosti. Mária je týmto úplne osobitným a výnimočným spôsobom spojená s Kristom a tak isto je aj od večnosti milovaná v tomto “milovanom Synovi”. Mária “vyniká medzi poníženými a chudobnými Pána, čo s dôverou čakajú a dosahujú od neho spasenie”. (RM 8) Súčasne však plnosť milosti dokazuje aj všetku nadprirodzenú štedrosť, ktorej sa Mária teší, že bola vyvolená a určená za Kristovu Matku. Vyvolenie Panny Márie je čosi úplne výnimočné a jedinečné. Z toho vyplýva aj jedinečnosť a osobitosť postavenia, ktoré zaujíma v tajomstve Krista. Mária je “milosti plná”, lebo vtelenie Slova, hypostatické spojenie Božieho Syna s jeho ľudskou prirodzenosťou sa uskutočňuje a naplňuje práve v nej. Mária “je matkou Božieho Syna a preto aj milovanou dcérou Otca a svätyňou Ducha Svätého. Týmto vynikajúcim darom milosti ďaleko prevyšuje všetky nebeské i pozemské stvorenia”. (RM 9)
Vďaka bohatej milosti milovaného Syna a pre výkupné zásluhy toho, ktorý sa mal stať i jej Synom, Mária bola uchránená od poškvrny dedičného hriechu. Týmto spôsobom už od prvej chvíle svojho počatia, t.j. svojej existencie, Mária patrí Kristovi, má účasť na spásnej a posväcujúcej milosti a na onej láske, ktorá má svoj počiatok v “milovanom Synovi” večného Otca, ktorý sa vtelením stal jej vlastným Synom. Preto pôsobením Ducha Svätého v poriadku milosti, t.j. účasťou na Božej prirodzenosti, Mária prijíma život od toho, ktorému v poriadku pozemského rodenia ona sama dala život ako matka. Preto ju liturgia bez váhania nazýva “Rodičkou svojho Stvoriteľa” a pozdravuje ju slovami, ktoré Dante Alighieri kladie do úst svätého Bernarda: “Dcéra svojho Syna” (RM 10).
V spásnom pláne Najsvätejšej Trojice tajomstvo vtelenia je prehojným splnením prisľúbení, ktoré dal Boh ľuďom po prvotnom hriechu, po tom hriechu, ktorého dôsledkami sú zaťažené celé dejiny človeka na zemi (Gn 3,15). A tu prichádza na svet Syn, “potomok ženy”, ktorý porazí hriech v jeho samých koreňoch: “Rozšliape hlavu hada”. Ako vyplýva zo slov protoevanjelia, Syn ženy bude musieť o víťazstvo tvrdo bojovať a tento boj bude prebiehať v celých ľudských dejinách. Mária, Matka vteleného Slova, stojí v samom strede tohto nepriateľstva a boja, ktorý sprevádza dejiny ľudstva na zemi i samotné dejiny spásy. V tomto postavení Mária, ktorá patrí k “Pánovým pokorným a chudobným”, má v sebe ako nijaká iná ľudská bytosť tú “slávu milosti”. Táto milosť určuje mimoriadnu veľkosť a krásu celého jej bytia. Preto Mária ostáva pred Bohom i pred celým ľudstvom nemenným a neporušiteľným znamením Božieho vyvolenia. Toto vyvolenie je mocnejšie než akákoľvek sila zla a hriechu a všetko to “nepriateľstvo”, ktorými sú poznačené celé dejiny ľudstva. V týchto dejinách Mária ostáva znamením bezpečnej nádeje. (RM 11)
Spracoval a foto: Jozef Žvanda