Smrťou sa život neodníma, iba mení…
Hoci je prirodzené smútiť a žialiť, keď nám zomrie blízky človek, už svätý apoštol Pavol napomínal veriacich, aby sa nezarmucovali príliš ako tí, ktorí nemajú nádej, lebo ak veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak Boh aj tých, čo zomreli, skrze Ježiša privedie s ním (porov. 1 Sol 4, 13-14). Aj svätý Cyprián, biskup a mučeník často opakoval, že nad smrťou svojich blízkych nemáme príliš smútiť a plakať; vieme predsa, že sme ich nestratili, ale len odišli popredu, oni nás svojou smrťou len predchádzajú. Napokon, napomína nás aj sám Pán Ježiš, náš Boh, počas dialógu s Martou tesne po smrti jej brata Lazára, ktorého potom vzkriesil: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“ (Jn 11, 25-26)
Keď uvažujeme o smrti, pýta sa Ježiš aj každého z nás: „Veríš tomu, že som vzkriesenie a život? Že nik, kto mi verí, neumrie navždy?“ Ak veríme v Krista, dôverujeme jeho slovám a sľubom, že neumrieme naveky, ale smrťou vstúpime do nesmrteľnosti. Večný život dosiahneme, keď sa skončí náš pozemský život. Smrť nie je odchod do ničoty, ale prechod do večnosti, premeneného a milosťou pretvoreného života podľa Kristovej podoby a nádhery milosti, ako to pripomína svätý Pavol: „Veď naša vlasť je v nebi. Odtiaľ očakávame aj Spasiteľa Pána Ježiša Krista. On mocou, ktorou si môže podmaniť všetko, pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu“ (Fil 3, 20-21). V našej skutočnej vlasti, v nebi, nás očakáva veľa našich drahých a blízkych, ktorí sú si už istí svojou večnosťou, ale starajú sa o našu spásu. Mnohí musia prejsť očistcom, aby si očistili dušu aj od najmenšej škvrny hriechu a mohli vstúpiť do spoločenstva svätých v nebi v bieloskvúcom rúchu čistoty, kde môžu neustále nazerať na oblažujúcu Božiu tvár.
Taliansky kňaz don Dolindo Ruotolo výstižne prirovnáva chvíľu smrti tomuto obrazu: „Duša je úplne duchovná a opúšťa telo v plnosti života ducha ako húsenica priadky morušovej, ktorá vychádza zo svojej kukly… a ako raketa vypustená do vesmíru, tiahne len k Bohu, svojmu jedinému cieľu. Duša však nie je taká, ako keď ju Boh stvoril a vložil do tela, ani taká, ako ju Ježiš vykúpil, ale má v sebe previnenia a tie sa ukážu v momente odlúčenia od tela v žiarivom svetle večnej Pravdy.“
Posmrtná realita väčšiny ľudí je očistec – čo je to?
Očistec je miesto nádeje a lásky, predsieňou neba, takto ho definuje Mons. Marián Gavenda. Je to súboj lásky, môžeme doplniť slovami kňaza Dolinda Ruotola, lebo Boh, ktorý dušu miluje, očisťuje ju z lásky a duša, ktorá Boha miluje a tiahne k nemu, je rada, že sa očisťuje, aj keď pritom kruto trpí.
Kľúčové pravdy o očistci podáva Katechizmus Katolíckej cirkvi slovami: „Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti. Toto konečné očisťovanie vyvolených, ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených, nazýva Cirkev očistcom. Učenie viery o očistci formulovala Cirkev najmä na Florentskom a Tridentskom koncile… Toto učenie sa opiera aj o prax modliť sa za zosnulých, o ktorej hovorí už Sväté Písmo: „Preto [Júda Machabejský] nariadil… zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu“ (2 Mach 12, 46). Cirkev už od prvotných čias uctievala pamiatku zosnulých a obetovala za nich prosby, najmä eucharistickú obetu, aby boli očistení a mohli dosiahnuť oblažujúce videnie Boha. Cirkev odporúča za zosnulých aj almužny, odpustky a kajúcne skutky… Nezdráhajme sa pomáhať tým, čo zomreli a obetovať za nich modlitby.“ (KKC 1030, 1032)
Očistec je prechodný stav duše, ktorá nedospela počas svojho pozemského života k dokonalému zjednoteniu sa s Bohom, čo sa deje s väčšinou ľudí.
Čo znamená očistcový oheň? Na túto otázku jasne odpovedá pápež Benedikt XVI. v encyklike Spe Salvi: „Niektorí súčasní teológovia zastávajú názor, že oheň, ktorý horí a zároveň zachraňuje, je samotný Kristus, Sudca a Spasiteľ. Stretnutie s ním je rozhodujúcim aktom súdu. Pred jeho pohľadom vyjde najavo každá faloš. Spojenie s ním, ktoré spaľuje a premieňa, aby nás oslobodilo, spôsobuje, že sa stávame opravdivo sebou samými. Veci vytvorené počas života sa potom môžu zdať ako suchá slama, prázdne vychvaľovanie sa a môžu zmiznúť. Avšak v bolesti tohto stretnutia, pri ktorom sa nám zjavne ukáže všetko nečisté a nezdravé z nášho života, spočíva spása. Jeho pohľad, dotyk jeho srdca nás uzdraví prostredníctvom premeny, ktorá je iste aj bolestná „ako prechod ohňom“. Napriek tomu je to však blažená bolesť, v ktorej nás svätá moc jeho lásky prenikne ako oheň a umožní nám byť napokon nami samými a tým aj Božími. Tak sa stáva jasným aj vzájomné prelínanie sa spravodlivosti a milosti: nie je bezvýznamné, aký bol náš spôsob života, ale ak sme aspoň nasmerovaní ku Kristovi, k pravde a láske, naša špina nás nepoškvrňuje naveky. Koniec koncov táto nečistota už zhorela v Kristovom utrpení. Vo chvíli súdu zakúsime a prijmeme túto prevahu jeho lásky nad všetkým zlom vo svete i v nás. Bolesť lásky sa stane našou spásou a našou radosťou. Je jasné, že „trvanie“ tohto premieňajúceho horenia nemôžeme merať chronologickými mierami tohto sveta. Pretvárajúca „chvíľa“ tohto stretnutia sa vymyká pozemskému plynutiu času. Je to čas srdca, čas „prechodu“ do spoločenstva s Bohom v Kristovom tele.“
Ako je možné pomáhať dušiam v očistci?
Tak ako môžeme svojimi modlitbami a obetami vyprosiť milosti či uzdravenie živým, môžeme sa modliť a konať skutky odčinenia aj v prospech duší v očistci. Pritom treba splniť tri podmienky: konať ich z lásky k Bohu, v stave milosti, t. j. bez ťažkého hriechu a s úmyslom za duše v očistci.
- Najväčší dar pre ne je obetovanie svätej omše. Má nevýslovnú cenu, ktorú už za nás zaplatil Pán Ježiš smrťou na kríži.
- Najúčinnejší prostriedok po svätej omši, ktorý im pomáha vyslobodiť sa, je svätý ruženec.
- Neoceniteľné sú pre duše tiež modlitby obdarované odpustkami. „Odpustkami môžu veriaci získať pre seba i pre duše v očistci odpustenie časných trestov, ktoré sú následkami hriechov,“ píše Katechizmus Katolíckej cirkvi (č. 1498). Veľmi im pomáhajú a predsa sa o to stará málo ľudí. Jednou z takýchto modlitieb je Korunka k Božiemu milosrdenstvu.
- Ak obetujeme svoju bolesť, fyzickú, psychickú alebo duchovnú za duše v očistci, prináša im to veľkú úľavu.
- Dušiam v očistci neobyčajne pomáha tiež modlitba krížovej cesty.
- Milodary na dobré ciele, hlavne na misie.
- Každý úkon lásky a pozornosti, ako je napríklad zapaľovanie sviec, kropenie svätenou vodou.
- Dobré skutky a cvičenie sa v čnostiach, ktoré obetujeme za ne.
- Hrdinský úkon lásky za duše v očistci: bol známy skôr v minulosti a píše o ňom už zmienený kňaz D. Ruotolo v knihe „Kto zomrie, uvidí.“ Ide o odovzdanie všetkých zásluh za naše dobré skutky a bohatstiev Cirkvi, ktoré si môžeme ponechať pre seba, i tie, ktoré budú z nás obetované po smrti a darovať ich dušiam v očistci. Koná sa prostredníctvom Panny Márie. Je to úkon lásky, ktorý je Bohu mimoriadne milý a nám môže byť veľmi prospešný, pretože nám priťahuje Božie milosrdenstvo a získava priateľstvo duší v očistci, ktoré sa potom za nás modlia a pomáhajú nám.
Patróni duší v očistci
Na prvom mieste treba spomenúť Pannu Máriu Karmelskú –patrónku duší v očistci. Tým, ktorí sú členmi Bratstva svätého škapuliara a nosia karmelitánsky škapuliar, sľúbila Mária v zjavení najprv karmelitánovi sv. Šimonovi Stockovi a neskôr pápežovi Jánovi XXII. mnohé milosti, ochranu pre dušu i telo a večnú spásu, ak si plnia stavovské povinnosti, zachovávajú stavovskú čistotu a modlia sa k nej a za Cirkev. Všetkým sľúbila tzv. „sobotnú výsadu“, t. j. že ich vyslobodí z očistca v prvú sobotu po ich smrti. Látkový škapuliar môže byť nahradený medailónikom. Má sa nosiť stále.
Množstvo svätých malo s dušami v očistci skúsenosti, keď sa za ne usilovne modlili, konali pokánie a dobré skutky v ich prospech. Medzi nimi vynikajú:
Svätý Odilo (962-1048) – mních kláštora v Cluny. Jemu vďačíme za zavedenie cirkevnej spomienky na všetkých verných zosnulých 2. novembra.
Svätý Mikuláš z Tolentína (1245-1305) – augustiniánsky kňaz a mních, ktorý bol pre svoju mimoriadnu lásku k dušiam v očistci oficiálne vymenovaný dvoma pápežmi (Bonifácom IX. a Levom XIII.) za patróna duší v očistci. Jeho hlboké puto s nimi sa začalo, keď ho navštívil zosnulý spolubrat, ktorého poznal a úpenlivo ho prosil o odslúženie svätej omše a modlitby, pretože veľmi trpí. Keď mu neveril, ukázal mu ohnivé miesto s množstvom ďalších duší. Táto udalosť poznačila jeho život veľkou horlivosťou v slúžení svätých omší, pokání a dobrých skutkoch za ich vyslobodenie.
Blahoslavená Eugénia Smet (1825-1871) – založila Kongregáciu s názvom Pomocníčky duší v očistci. Uvažovala, že existujú náboženské spoločenstvá pre všetky potreby putujúcej Cirkvi, ale žiadna, ktorá by sa venovala trpiacej Cirkvi. Ešte pred jej založením konala mnohé dobré skutky chudobným a od príjemcov žiadala len to, aby sa modlili za duše v očistci. V úmysle založiť kongregáciu ju podporil svätý arský farár Ján M. Vianney, s ktorým sa radila. Povedal jej, že Boh si túto rehoľu praje už dávno, je uskutočnením lásky jeho Srdca. V súčasnosti pôsobia sestry tejto kongregácie na štyroch kontinentoch a v dvadsiatich dvoch krajinách. K modlitbám za duše v očistci povzbudzovala Eugénia slovami: „My môžeme dať niečo Tomu, ktorý nám dáva všetko. Dám mu duše, ktoré miluje a poprosím aj všetkých známych, aby mu dávali duše svojimi modlitbami a obetami.“
Kontakt s dušami v očistci nepatrí len do dávnej minulosti. Aj naše storočie má svoju „duchovnú mamu, záchrankyňu“ duší z očistca. Je ňou rakúska laička Maria Simma (1915-2004). Jej skúsenosti s očistcom a rozhovory s ňou vyšli aj v slovenčine v knihách Dostaňte nás odtiaľto a Prekvapujúce tajomstvo duší v očistci. Márii hovorili aj svoje postrehy na pozemský život, napríklad:
- „Sviatosť Oltárna sa už neuctieva tak, ako by sa mala.
- Modlitbe ruženca by sa malo venovať viac času.
- Neslušné obliekanie podporuje nemravnosť, túto vec treba brať vážne.“
Bazilika venovaná dušiam v očistci – Panny Márie Osloboditeľky z Montligeonu
Vybudoval ju francúzsky vidiecky kňaz Paul J. Buguet (1843-1918), keď bol poslaný do najzapadnutejšej a najchudobnejšej dediny v diecéze Séez. Tento kňaz mal na srdci dve veci: odstraňovať chudobu farníkov a osud zomrelých. Chcel založiť dielo na pomoc dušiam v očistci. Aj v kázňach neúnavne vyzýval ľudí, aby sa modlili za zosnulých. S požehnaním biskupa založil Mariánske dielo zmierenia s cieľom slúžiť sväté omše za zomrelých pod ochranou Panny Márie Osloboditeľky. Toto dielo sa v priebehu troch rokov rozšírilo nielen po celom Francúzsku, ale aj za hranice. Preto s dôverou v Božiu prozreteľnosť a pomoc duší v očistci začal stavať na okraji dedinky veľkú svätyňu. Dodnes sa v nej slúžia sväté omše a modlí sa za duše v očistci. Dielo zmierenia z Montligeonu existuje stále ako celosvetové spoločenstvo solidarity so zomrelými, ktoré spája nielen všetky kontinenty, ale i živých i mŕtvych. Stále je možné stať sa členom tohto spoločenstva. Viac informácií možno nájsť v rôznych svetových jazykoch na stránke https://montligeon.org/.
Skúsme a presvedčme sa i my, aké je dobré modliť sa za duše v očistci:
„Na celom svete niet utrpenia, ktoré by sa mohlo porovnať s očistcovým. Keď Pán Ježiš vidí, že máte súcit s tými, ktorí najviac trpia a sú najopustenejší, verte, že aj vás mimoriadne miluje.“ (E. Binnet)
„Keby ľudia vedeli, akú moc majú duše v očistci nad Božím Srdcom, aké veľké milosti je možné dosiahnuť na ich príhovor, určite by neboli také opustené. Veľa sa modlime za ne, aby sa aj ony modlili veľa za nás.“ (sv. Ján Vianney)
sr. Margita, OSF, ThLic. PaedDr. Anna Baroková, PhD.
Foto: Internet
Zdroje:
Sväté písmo: https://dkc.kbs.sk/
Katechizmus katolíckej Cirkvi: https://dkc.kbs.sk/
Benedikt XVI.: Spe salvi https://dkc.kbs.sk/
Liturgia hodín – vlastné texty Rehole kazateľov. Bratislava, 2008.
Gavenda, M.: očistec, miesto nádeje a lásky. Bratislava, Vyd. Don Bosco 2016.
Ruotolo, D.: Kto zomrie, uvidí. Zachej 2019.Simma, M.: Duše v očistci. Olomouc, MCM 2007.
Víťazstvo Srdca 2012, č. 88
Víťazstvo Srdca 2013, č. 94