„Sme rozvedení. Je to životná prehra. Dlho budem hľadať pokoj.“ Túto správu jednej opustenej manželky a matky som nedávno našiel v telefóne. A moje srdce zaplakalo.
Ako veľmi sú tieto slová podobné tým dnešným Jóbovým: „Či nie je tvrdý boj život človeka na zemi? …Mojím údelom sú mesiace plné sklamania a noci plné strastí mojím podielom.“ (Jób 7, 1-4) A Jób zaplakal.
Koľkokrát aj my v bezmocnosti zaplačeme: „Mojím údelom sú mesiace plné sklamania…“ Prečo je našim údelom namiesto šťastia a radosti často nešťastie a smútok?
Dnešné evanjelium nám predstavuje Ježiša, ktorý v dome Šimona Petra uzdravil Šimonovu testinú a rovnako aj večer mnohých, ktorých trápili rozličné neduhy, a vyhnal mnoho zlých duchov. Nadránom sa utiahol do samoty modliť sa a keď ho všetci hľadali, vykročil ďalej. A potom sa znova a znova vyberal na cestu, na ktorej opäť uzdravil mnohých, ale nie všetkých a z mnohých vyhnal zlého ducha, ale nie zo všetkých, stále bližšie a bližšie k Jeruzalemu. (Mk 1, 29-39) Na hore Golgota na dreve kríža svojou smrťou zavŕšil kázanie o Božom kráľovstve. Pod krížom zostala iba jeho matka, jeho učeník Ján a Mária Magdaléna. Keď mu vojak kopijou prebodol bok, z ktorého vytiekli krv a voda, rímsky stotník, zdrvený hrôzou pri pohľade na jeho mŕtve telo, zvolal: „Tento človek bol naozaj Boží Syn!“ (Mk 15, 39)
Prečo Boh dopustil do života svojho jediného Syna utrpenie a smrť? Prečo je našim ľudským údelom často namiesto šťastia a radosti, nešťastie a smútok z bolesti a utrpenia? Rímsky stotník pri pohľade na mŕtveho Ježiša zvolal: „Tento človek bol naozaj Boží Syn!“ Rímsky stotník je tak prvým v nekonečnom zástupe tých, ktorých sa na vlastnej koži dotklo utrpenie. Títo v mori vlastného utrpenia a bolesti a bezmocnosti pohliadli na kríž a zažili uzdravenie.
„Kríž neznamená beznádejnú tragédiu, ale je miestom, kde Ježiš vyjavuje svoju slávu a zanecháva svoju poslednú vôľu lásky až do krajnosti, ktorá sa stáva základným pravidlom života kresťanského spoločenstva a každého učeníka,“ píše pápež František v posolstve na 26. Svetový deň chorých, ktorý budeme sláviť na budúcu nedeľu a pokračuje: „Pod krížom prenikne Máriinu dušu nevýslovná bolesť, no neparalyzuje ju. Naopak, keďže je Pánovou Matkou, začína pre ňu nová cesta sebadarovania. Ježiš prežíva na kríži starosť o Cirkev i o celé ľudstvo a Mária je povolaná, aby sa spolu s ním podieľala na tejto starosti… Ján, ktorý stojí pod krížom, musí Máriu prijať za svoju Matku. A v tomto prijatí je povolaný vziať si ju k sebe a kontemplovať v nej vzor učeníctva i materského povolania: teda Matku, ktorá miluje a plodí deti, schopné milovať podľa Ježišovho prikázania. Preto sa Máriino materské povolanie; povolanie starať sa o svoje deti, prenáša na Jána i na celú Cirkev. Do Máriinho materského povolania sa zapája celé spoločenstvo učeníkov. Tak ako Mária aj učeníci sú povolaní starať sa jedni o druhých, no nielen to. Vedia, že Ježišovo Srdce je otvorené pre všetkých bez výnimky. A všetkým sa má ohlasovať evanjelium Božieho kráľovstva a všetkým núdznym majú kresťania prejavovať bratskú lásku, jednoducho preto, že sú ľuďmi, Božími deťmi.“
„Sme rozvedení. Je to životná prehra. Dlho budem hľadať pokoj,“ slová rozvedenej a opustenej manželky. Tragédia? Nemôžeme zľahčovať jej utrpenie. Teraz je to ona, opustená manželka a matka, ktorá stojí pod krížom. Nevýslovná bolesť, ktorá preniká jej dušu, ju však nesmie paralyzovať. Pred Bohom je naďalej manželkou a matkou, a tak ako v prípade Božej Matky, aj pre ňu začína cesta sebadarovania, teda milovať a duchovne plodiť svoje deti, učiť ich milovať podľa Ježišovho prikázania. Potrebuje však pohliadnuť na kríž, aby tak ako stotník, aj ona zažila uzdravenie, duchovné vzkriesenie. My ostatní, sme tí Jánovia, to spoločenstvo učeníkov, ktorí máme túto opustenú matku prijať k sebe, aby nezostala s deťmi opustená. Sme povolaní starať sa jedni o druhých, veď Ježišovo srdce je otvorené pre všetkých. „A všetkým sa má ohlasovať evanjelium Božieho kráľovstva a všetkým núdznym majú kresťania prejavovať bratskú lásku, jednoducho preto, že sú ľuďmi, Božími deťmi“ tak sa k nám dnes prihovára pápež František.
„Snáď ešte prídu krajšie zajtrajšky,“ bolo v tej SMS ešte napísané. Áno, s našim Pánom Ježišom, napriek všetkému, veríme v krajšie zajtrajšky.
Jozef Žvanda
Foto: Internet