V túto dušičkovú nedeľu, keď sa Božie slovo dotýka tak nepríjemnej témy, akou je smrť človeka, nám napriek všetkému zaznieva obrovská nádej. Tá vychádza z úst a sŕdc siedmich synov, ktorých zavraždil zvrhlý kráľ pred očami ich úbohej, no statočnej matky. Keď mladíci v bolestiach končili svoje životy, skôr než vydýchli, jeden z nich zvolal: „Ty zloduch, berieš nám tento časný život, ale kráľ sveta nás vzkriesi k večnému životu, lebo pre jeho zákony umierame.“ Keď týrali štvrtého, ten krátko pred smrťou povedal: „Ľahko je zomrieť pod ľudským násilím, keď môžeme s nádejou očakávať, že nás Boh znova vzkriesi!“ A tak siedmi umučení synovia v tej najkľúčovejšej chvíli svojho života prejavili nezvyčajnú ľudskú zrelosť a vieru v živého Boha. Aj v evanjeliu zaznieva podobná téma, kde Ježiš provokujúcim saducejom, ktorí neverili vo večný život vysvetľuje, ako sa veľmi mýlia a ako sa ich ľudské predstavy líšia od skutočnosti, ktorou je posmrtný večný život. Čo si z toho všetkého zobrať pre svoj život?
V prípade siedmich synov matky, ktorých dal bezcitný kráľ zavraždiť len preto, že nechceli porušiť prikázania otcov, tu stojí otázka, kto v skutočnosti žije a kto je už teraz mŕtvy. Aj keď siedmi synovia zomreli, v skutočnosti však žijú. Žijú už vo večnosti v náručí milosrdného a večného Boha, ktorého sa učili spoznávať a milovať už pod srdcom ich statočnej matky. A žijú aj v nás. Vždy, keď čítame tento úryvok z Druhej knihy Machabejcov, vždy v nás aj po stáročiach ožívajú a inšpirujú nás svojou statočnosťou a hlbokou vierou v Boha a vo večný život. Keď sa aj nás dotýka smrť, ich príklad nám slabým dáva silu. A ak je tu niekto skutočne mŕtvy, tak je to spomínaný kráľ, ktorý je už teraz duchovne mŕtvy a skôr či neskôr si ho počká aj fyzická smrť. Naopak, o všetkých statočných sa v knihe proroka Daniela píše: „Rozumní sa budú skvieť ako lesk oblohy a tí, čo mnohých priviedli k spravodlivosti, budú ako hviezdy na večné veky“ (Dan 12, 3).
Z daného príbehu je pre nás veľkým povzbudením aj statočná matka. Na vlastne oči videla smrť svojich synov, no v jej srdci sa nezrodila nenávisť k vrahom a rovnako ani voči Bohu. Táto matka tu stojí ako statočná žena, ktorá nekonečne dôveruje Bohu, verí vo večný život a ako slobodná žena vie, že jej deti nepatria, že ona nie je ich vlastníkom, že ona svoje deti dostala iba načas. Deti patria Bohu. A toto má byť postoj každej statočnej matky a každého statočného otca. Naopak nezriadené si prisvojovanie detí, neochota odstrihnúť sa od pupočnej šnúry, môže časom spôsobiť duchovnú smrť vzťahov a útek od rodičovskej neslobody ešte k väčšej neslobode, na konci ktorej býva spomínaná duchovná smrť vzťahov.
Všimnime si ďalšiu skutočnosť. V danom príbehu sa spomínajú siedmi synovia a ich statočná matka, ale kde je ich otec? Prečo o ňom v tomto príbehu nepočuť? Je už azda mŕtvy alebo uväznený, že nemôže brániť to, čo mu je najcennejšie, svoju rodinu? Alebo je odcestovaný a nevie, čo sa doma robí? Nevieme. V každom prípade vieme, že ich otec žije, žije v srdciach svojich synov, žije v srdci svojej manželky. Nevieme, či zomrel, či je uväznený alebo odcestovaný, predsa žije v srdciach svojich blízkych. Ako to vieme? Ak by totiž tomu tak nebolo, ak by otec umrel v srdciach svojich synov, v tej istej chvíli by umrel aj Boh v ich srdciach. Ťažko je totiž niekedy milovať Boha, ťažko je totiž niekedy prijať Boha za svojho otca, ak ťa pozemský otec neprijal za svojho syna. A na toto si musíme dať pozor, na toto si musia dať pozor všetci otcovia, všetky matka, všetci duchovní otcovia, aby som ja ako otec či matka nezomrel v srdci svojho syna, lebo to to prináša nebezpečenstvo, že tej istej chvíli môže zomrieť Boh v srdci môjho syna, v srdci mojej dcéry. V tej istej chvíli môže v srdciach mojich detí zomrieť Nádej!
A napokon už len jedna vec. V poslednom čase boli vyhlásení za blahoslavených veľmi mladí ľudia, ako napr. Bl. pastierikovia z Fatimy, Bl. Ciara Luce Badano, Bl. Carlo Acustist, Bl. Anka Kolesárová, bl. Pier Giorgio Frassatti a mnohí ďalší. Títo všetci zomreli v extrémne mladom veku, no v tej najťažšej chvíli života preukázali svoju obrovskú ľudskú a duchovnú zrelosť, obrovskú vieru vo večný život. K tomu potrebujeme viesť aj naše deti a našu mládež. Smrť môže prísť hocikedy, preto je potrebné, aby sme žili v posväcujúcej milosti, aby naše deti nikdy neodišli z domu s nami rozhádaní, lebo nikdy nevieme, či sa tu na našej zemi ešte niekedy stretneme. A potom títo mladá ľudia, ktorí aj napriek extrémne krátkemu životu svoj život plnohodnotne naplnili, nech sú pre nás povzbudením a utvrdením sa vo viere vo večný život, na ktorý sa máme tešiť. Nech sú pre nás nádejou vo večný život. Nech my, kresťania, sme pre tento svet nádejou tak, ako sú pre nás nádejou siedmi synovia statočnej matky.
Text a Foto: Jozef Žvanda