Pred 20-timi rokmi v dnešný deň 20.06.1998, sme sa stali kňazmi. Kto? Otec Dušan Galica a ja, teda Jozef Žvanda a spolu s nami aj našich ďalších 48 spolubratov z troch diecéz, z košickej, spišskej a rožňavskej.
Aký to bol deň? Dobre si naňho spomínam. Bola sobota 20.06.1998 a dopoludnia pred desiatou hodinou ešte v Košiciach jemne poprchávalo. Blížila sa desiata hodina a ja som mal vstúpiť do košickej katedrály spolu s dvadsiatkou ďalších nadšených mladých mužov. Mali sme tam vstúpiť ako diakoni a odtiaľ vykročiť do Pánovej vinice už ako Kristovi kňazi. Aj keď to mal byť pre nás veľký deň, väčšina z nás nebola vo svojej koži. Totiž len dva či tri dni predtým nás prepustili z popradskej nemocnice, kam sme sa dostali rovno z duchovných cvičení vo Vysokých Tatrách. 45 z 50 diakonov a náš exercitátor, otec biskup Andrej Imrich, ale aj niekoľko rehoľných sestier, sme v závere našich duchovných cvičení ochoreli na salmonelózu, a tak sa naše exercície predĺžili o takmer týždeň navyše. Dobrý Pán nás takto ešte krátko pred vstupom do kňazstva chcel krátko preskúšať a poučiť, že utrpenie a bolesť budú súčasťou našich kňazských životov. Ale aj veľa krásy a radosti, naozaj veľa krásy a radosti.
V to sobotné dopoludnie sme ležali na dlážkach katedrál. Ja na tej košickej, otec Dušan Galica na tej spišskej. A koľkí tak už tam ležali pred nami, koľkí skôr, než na nich otec biskup vložil ruky, než sa nad nimi modlil konsekračnú modlitbu, než im, než nám pomazal ruky krizmou – posvätným olivovým olejom zmiešaným z balzamom. V to sobotné dopoludnie som sa fyzicky cítil veľmi zle, veď za posledných pár dní pobytu v nemocnici som úplne zoslabol a rovnako aj moji spolubratia a môj novučičký oblek len tak na mne visel. No v srdci som bol šťastný. V tento deň, necelý mesiac pred mojimi 31-mi prvými narodeninami, som sa stal kňazom. A aj moji spolubratia. A boli sme prenesmierne šťastní.
Rovnako aj dnes, rovnako aj dnes po dvadsiatich rokoch, som prenesmierne šťastný a vďačný Bohu za dar kňazstva. A som presvedčený, že aj moji spolubratia v UPaC Jána Vojtaššáka v Ružomberku, otcovia Dušan Galica a Róbert Slotka, ktorý bol za kňaza vysvätený rok pred nami, ale aj jezuita, páter František Kovaľ, ktorý oslávi dvadsiate výročie svojej kňazskej vysviacky o pár dni po nás, 27. júna 2018, my všetci štyria sme šťastní kňazi. Láskavý Pán nám do sŕdc vložil túžbu byť s ním a s ľuďmi. Rovnako tam vložil aj túžbu rozprávať sa s ním, naozaj, radi sa modlíme a milujeme Eucharistiu, Pannu Máriu a radi spovedáme. Pán nás obdaroval láskou ku kňazstvu, k životu, naozaj milujeme život, deti, rodiny, manželov, milujeme starých ľudí a veľmi milujeme aj mladých. Milujeme prírodu a pobyt v nej, veľmi radi športujeme, milujeme futbal a hokej a veľmi radi študujeme a čítame.
Prirodzene, sme aj slabí a zraniteľní. Ako nás bolia žabo-myšie vojny, arogancia, závisť a ľudská neprajnosť, ktoré sa žiaľ tak často preháňajú naprieč našou krásnou krajinou pod Tatrami. ako nás to bolí. Nesmierne nás to bolí. A preto aj plačeme. O koľkých prebdených , preplakaných a premodlených nociach by vedeli rozprávať naše univerzitné izbičky…
20:20 – áno, dnes je tomu dvadsať rokov, ako nám milostivý Pán dovolil vstúpiť do jeho vinice. A my sme za to vďační, nesmierne vďační. Nech nás aj naďalej vedie, nech nás aj naďalej žehná a chráni, aby sme mohli byť požehnaním pre každého, koho v živote stretneme. Nech žehná aj všetkých kňazov, nielen jubilantov, nech žehná všetkých kňazov, diakonov a biskupov, nech v srdciach mladíkov vzbudí túžbu stať sa Kristovým svätým kňazom. Nech Pán žehná aj naše ovečky, starých či mladých, rodičov či deti, nech žehná všetkých a nech nám udelí pokojné časy.
Nech je za všetko oslávený náš Pán!
Panna Mária, matka kňazov, oroduj za nás!
Jozef Žvanda