„Pánovo slovo je pravdivé…“, spievame v úvode dnešného žalmu. Pocítili sme to už niekedy, že Pán má pravdu? Ak sa len trocha zamyslíme, určite si spomenieme na nejakú situáciu. Koľkokrát sa nám v živote trasú kolená od strachu a chveje sa nám srdce… No vo Svätom písme nájdeme napísané 365-krát slová: „Nebojte sa!“ Teda na každý deň jedno: „Nebojte sa!“ Koľkokrát sme už pocítili, že Pánovo slovo je pravdivé, že platí jeho slovo, ktoré povedal apoštolom skôr, ako sa vrátil späť k Otcovi do neba: „Hľa, ja som s vami po všetky dni, až do skončenia sveta!“ Ako som toto slovo pocítil osobne ja minulý rok na Svätojakubskej púti Camino de Compostella. Asi na 250-tom kilometri som sa potkol, spadol som a zlomil som si lakeť. A bolo to vo chvíli, keď som sa modlil ruženec za rodiny. Keď som si zlomil lakeť, nebolo to nič príjemné, ale od tejto chvíle sa začali diať úžasné veci, zrazu sa objavili mnohí ľudia, dobrí anjeli, ktorí mi v tejto ťažkej situácii pomohli. A Ježiš bol aj v mojich spolubratoch, ktorí mi v tej chvíli boli nablízku a pomáhali mi. Nuž slová: „Hľa, ja som s vami po všetky dni, až do skončenia sveta!“, sa plnia a platí aj dnešné slovo: „Pánovo slovo je pravdivé…
Pánovmu slovu uveril Abram, ktorého si Pán povolal, ako to čítame v prvom čítaní z Knihy Genezis. Abram už bol v pokročilom veku, keď ho Pán a vyzval, aby odišiel z domu svojho otca, do krajiny, ktorú mu ukáže. Pre Abrama to na staré kolená určite nebolo ľahké, no ako starší, či starý človek mal už toho veľa nažité, mal aj nažitú skúsenosť s Bohom, že Pánovo slovo je pravdivé, a tak uveril a vykročil. Takúto nažitú skúsenosť mal aj apoštol Pavol. Keď už tušil, že jeho pozemská cesta sa blíži k záveru, listom pozval svojho najobľúbenejšieho žiaka Tomoteja, aby trpel pre evanjelium spolu s ním, s Pavlom. Pavol dobre vedel, že pre evanjelium stojí zato trpieť, veď evanjelium je Ježiš Kristus, Pán, ktorého slovo je pravdivé.
A napokon s týmto Pánom, ktorého slovo je pravdivé a s troma apoštolmi, s Petrom, Jakubom a Jánom, aj my dnes vystupujeme na horu premenenia. Tam v samote sa pred ich očami Ježiš premenil: Tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo. Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním. Ježiša videli v nebeskej sláve, videli aj Mojžiša a Eliáša, dve najväčšie postavy Starého zákona, ktoré potvrdzovali Pánovo slovo. Mojžiš a Eliáš a mnohí iní proroci pripravovali cestu Pánovi, ktorý teraz stojí uprostred nich a rozpráva sa s nimi. Keď apoštoli na vlastné oči uvideli tento výjav, nesmierne sa zaradovali a Peter od veľkého šťastia chcel Ježišovi a jeho dvom spoločníkom pripraviť tri stánky. No v tom ich zahalil jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“ Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli. Učeníci sa báli, keď počuli z oblaku hlas, a bol to Pánov hlas, Pánovo slovo, ktoré je pravdivé. Kým videli iba obraz, nebáli sa, strach prišiel až vo chvíli, keď počuli Pánov hlas a jeho slovo, ktoré je pravdivé…
Pánovo slovo je pravdivé. Pánovo slovo máme viac počúvať zvlášť teraz v pôstnom období. No svet žije v hluku, svet sa zabáva a kresťania, ktorí chcú žiť pôstne obdobie do dôsledkov, sú vytláčaní na okraj, nemajú tichého miesta, kde by počúvali Pánovo slovo, ktoré je pravdivé. Tak ako učeníci, aj dnešný svet má rad obrazy a nádherné katedrály, s ktorými sa pýši. No svet má strach, má obrovský strach z toho, že Pánovo slovo je pravdivé, že Pán raz hovoril aj o poslednom súde, ktorý určite raz príde, a preto žije v hluku a zabáva sa, aby nepočul, a zabáva sa a má strach. A má strach z choroby, má strach z „Korona vírusu“, má strach zo smrti, má veľa strachov, zbytočných strachov. Pánovo slovo je pravdivé a je plné nie strachu, ale nádeje, pravdy a lásky a je to slovo uzdravujúce. My sa nemusíme báť pravdivosti Pánovho slova, lebo ono nás ubezpečuje, že aj my sme Božie deti a že náš Pán je tu stále s nami, až do skončenia sveta, a tak nás svojim slovom premieňa zo strachu a úzkosti do nádeje a radosti. Keď čítame či počúvame Pánovo slovo aj my, tak ako Pán na vrchu, zažívame svoje premenenie…
Text a foto: Jozef Žvanda