Dnes slávime sviatok posviacky Lateránskej baziliky v Ríme, ktorá je matkou a hlavou všetkých kresťanských chrámov na celom svete. Každý chrám, každá kaplnka, je s akousi neviditeľnou niťou spojená s týmto chrámom, ktorý je symbolom jednoty. A tak si kresťanské spoločenstvá, nech už sú roztratené kdekoľvek po svete uvedomujú, že nie sú samé, nie sú opustené, ale navzájom spolu vytvárajú jednu veľkú kresťanskú rodinu.
V evanjeliu, ale aj v prvom čítaní, bola reč o chráme, o kamennom chráme. Ježiš z takéhoto chrámu, ktorý má byť domom modlitby, vyhnal kupcov a predavačov (Jn 2, 13-22). Prorok Ezechiel zasa vo videní uzrel kamenný chrám, z ktorého vytekal prúd živej vody a kamkoľvek táto voda dorazila, všetko ožilo (Ez 47, 1-12). Evanjeliový príbeh, ale aj prorok Ezechiel, nám ponúkajú pohľad na prvý typ chrámu a ním je kamenný chrám.
Neviete, že ste Boží chrám?
Kamenný chrám, ktorý postavil Boží ľud je domom modlitby. Odtiaľ vyviera živá voda Božej milosti a tá, keď sa dotkne srdca človeka, hneď toto srdce ožije. Kamenný chrám je tu na budovanie duchovného chrámu. Aj o duchovnom chráme je dnes reč. Keď sa židia čudovali, ako môže Ježiš vybudovať chrám za tri dni, keď ho budovali za štyridsať šesť rokov, evanjelista poznamenáva, že mu poslucháči neporozumeli, lebo on hovoril o chráme svojho tela. A tak po chráme z kameňa tu máme druhý typ chrámu, ktorým je chrám nášho tela. Každý človek je akoby Božím chrámom. Sv. Augustín totiž na jednom mieste povedal, že v najvnútornejšom vnútri každého z nás, je prítomný Boh. A apoštol Pavol sa pýta: „Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch?“ (1Kor 3, 16). Nuž máme tu kamenný chrám a duchovný chrám, chrám nášho tela. Kamenný chrám je tu pre službu duchovnému chrámu, aby neskôr duchovný chrám slúžil kamennému chrámu. Ak kamenný chrám plní svoju funkciu, potom je tu priestor pre budovanie duchovného chrámu nášho tela a duchovný chrám nášho tela buduje tretí typ chrámu. A čo je tým chrámom? Tým chrámom je rodina. Rodina je chrámom, je akoby najposvätnejším miestom na zemi, lebo práve do rodiny sa narodil Boží Syn. Tým tretím chrámom je každé miesto, kde je človek prijatý, kde môže rásť, a tak je to aj škola, je to aj rehoľné spoločenstvo, je to aj partia dobrých priateľov.
Rodina, spoločenstvo a príroda – akoby Boží chrám
Ak kamenný chrám plní svoju funkciu, potom rastie druhý typ chrámu – naše telo, a potom rastie aj tretí typ chrámu – rodina a spoločenstvo a napokon rastie aj štvrtý typ chrámu a ním je Božia príroda. Veď či nie je príroda Božím chrámom? Či v jej lone nepociťuje človek Božiu blízkosť?
Nuž máme tu štyri typy chrámov, a všetky sú veľmi potrebné. Všetky však závisia od toho prvého, od kamenného chrámu. Ak totiž kamenný chrám prestáva plniť svoju funkciu, prestáva byť domom Božím, domom modlitby a stáva sa trhoviskom či múzeom, nuž to má dopad aj na ostatné typy chrámov. Takýto kamenný chrám už viac nebuduje duchovný chrám – naše telá. Naše telá potom prestávajú budovať chrám rodiny, ktorý si potom ľahkovážne ničíme a napokon sa ničí aj štvrtý chrám, Božia príroda. Veď aký je len zruinovaný tento Boží chrám, príroda… Nuž čo s tým?
Vráťte sa moje nôžky, šikovne sa vráťte do kostola
Kiež by sa naše nohy vrátili späť na cestu do kostola, do chrámu. Lebo aj tak to bolo zvýraznené v tzv. perestrojkovom filme Pokánie: „Čo je to za cesta, ktorá nevedie do chrámu? Aký zmysel má taká cesta?“ Aký zmysel má chrám, ku ktorému cestička zarástla trávou? Aký zmysel majú nohy, ktoré už zabudli na cestu do chrámu?
Kiežby sa naše nohy aj srdcia vrátili späť do kamenného chrámu, do domu modlitby, aby ten budoval chrám, chrámy nášho života.
Jozef Žvanda
Foto: Dávid Riša