Pri uvažovaní nad čítaniami Božieho slova z 22. nedele v období roku C, ktorú slávime 1. septembra 2013, ma zachytili slová z prvého čítania z Knihy Sirachovho syna. Tu svätopisec, zrejme muž zrelého veku, odovzdáva svojmu synovi, teda všetkým nám múdre slová, tak prepotrebné pre život. Stáva sa totiž, že človek rýchlo zabúda. Zvlášť sa to deje, keď sa nám začne v živote dariť, keď slávime úspech, keď náhle získame vysoké postavenie, vtedy sa často stáva to, čo hovorí slovenské príslovie: „Zabudol vôl, že teľaťom bol“. Moc, postavenie, sláva, to očarilo už nejedného muža či ženu, nie vždy títo ľudia uniesli slávu. Život vie vyrozprávať rôzne príbehy. Azda učebnicovým príkladom je príbeh moderátora TV Markíza Rasťa Žitného. Slávu, ktorá prišla rýchlo, neuniesol, nasledoval rozvod, ťažká havária, smrť nevinného dieťaťa, väzenie a po návrate z väzenia iba zopár priateľov, ktorí o Rasťa prejavili záujem. Mnohí na neho zabudli. Moc a sláva, to ľahko zamáva aj nejedným z nás…
Nuž či náhodou nám svätopisec odovzdáva múdru radu: „Syn môj, čím si väčší, tým buď pokornejší.“?
Pokora je pravda, je pravda o Bohu a človeku. Ak totiž človek v pokore hľadí na svoj život, ak múdro zvažuje, na jednej strane vidí svoju veľkosť. Vidí svoje schopnosti, talenty, nadanie. Na druhej strane vidí aj svoju obmedzenosť, vidí veci, v ktorých je bezmocný, vidí, že na mnohé veci v živote si nevie dať odpoveď, vidí, že si nemôže žiť iba sám pre seba, ale že na svojej životnej púti potrebuje aj druhých. Človek v pokore a pravde objavuje seba, ale ak naozaj seriózne uvažuje a hľadá, v tomto uvažovaní v pokore spozná aj Boha. Spozná, že tak ako jeho život závisí od ľudí, tak jeho život závisí aj od Boha, ba dokonca, že viac ako od ľudí, jeho život závisí práve od Boha, že Boha vo svojom živote potrebuje, že Boh je dobro, láska, Otec. Aj preto čím je väčší, čím je vyššie, tým viac má byť opatrný, aby z výšky nenasledoval rýchly pád. Čím je väčší, tým vo väčšej pokore má si uvedomovať, že kto viac dostal, od toho sa raz bude aj viac požadovať.
Rád si spomínam na takéhoto človeka. Dekan Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku Doc. Imrich Vaško bol takýmto vysokopostaveným človekom. Keď na začiatku akademického roka na pôdu univerzity prichádzali noví študenti, ani netušili, kto je ten pán vo flanelovej košeli a papučiach, ktorý im pomáhal s ťažkými kuframi. Až na druhý deň, keď ich na pôde fakulty vítal pekným slovom, teraz už v kravate, dekan FF KU, až vtedy v neznámom mužovi s flanelovou košeľou spoznali, kto im to v skutočnosti pomáhal. Posledné pozemské dni prežil pán dekan v Charitnom domove v Spišskom Podhradí. Prichádzali za ním pedagógovia, študenti, kňazi. Tak veľmi bol vďačný. A keď už nevnímal okolie a veľmi trpel, z jeho úst vychádzal už iba ston a podvedome slová ďakujem, ďakujem…
Dobre si pamätám na tohto muža a som vďačný Bohu, že takmer desať rokov mal som tú milosť prežiť v jeho blízkosti. Bol to malý veľký človek. Navždy mi zostane v srdci to, čo som neraz vnímal svojimi očami v Kaplnke sv. Alberta. Veľakrát som tam pána dekana videl v modlitbe na kolenách. Veľakrát. Aj toto mu pomohlo zvládnuť jeho veľkosť, že sa stal malým na kolenách. Pán dekan Imrich Vaško tak nám všetkým ukázal cestu, ako obstáť v dnešnej náročnej dobe, a to na kolenách a v modlitbe. K tomu sa musíme vrátiť v spoločnosti, na Katolíckej univerzite a v Cirkvi.
Jozef Žvanda