„Ktože je tá, čo žiari ako zora, krásna ako mesiac, jasná ako slnko, velebná sťa hviezdnatá obloha?“ (Pies 6, 10)
Panna Mária nielenže nikdy nespáchala nijaký hriech, ale bola uchránená aj pred spoločným neblahým dedičstvom všetkých ľudí, ktorým je dedičný hriech. A to preto, že bola určená stať sa Matkou Vykupiteľa. Toto je obsahom pravdy viery a dogmy o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie. Biblickým základom pre túto pravdu je pozdrav anjela Gabriela: „Zdravas’, milosti plná, Pán s tebou.“ (Lk 1, 48). „Milosti plná“, grécky „Kecharitomene“, je najkrajšie meno Panny Márie, ktoré odkrýva, že je vždy milovaná Bohom a vyvolená prijať najvzácnejší dar, Ježiša.
Môžeme sa pýtať, prečo si Boh vybral spomedzi všetkých žien práve Máriu z Nazareta? Odpoveď je skrytá v tajomstve Božej vôle, no jeden dôvod nám evanjelium odhaľuje: kvôli jej pokore. Ona sama to vyjadruje vo svojom chválospeve Bohu: „zhliadol na poníženosť svojej služobnice“ (Lk 1, 28). Boží pohľad pritiahla jej pokora, kvôli nej našla milosť. Mária je tiež obrazom a vzorom Cirkvi a každého jej člena, aby tak ako ona, prijal Ježiša do svojho života a dával ho svetu, aby sa svet jeho prostredníctvom spasil (Jn 3, 17). (Porov. Benedikt XVI., Anjel Pána, 8. decembra 2006).
Dogma o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie nie je však len teoretická a ani sa netýka len Bohorodičky Panny Márie, ale prináša svetlo pre povolanie celej Cirkvi a každého, kto do nej patrí. Práve táto dogma je podľa vyjadrenia svätého pápeža Jána Pavla II. „nádhernou doktrinálnou syntézou kresťanskej viery“ (katechéza 8. decembra 1988). Vskutku, v tejto dogme nachádzame základné zjavené pravdy: stvorenie prvých ľudí, ich pád do hriechu, prísľub Spasiteľa a vtelenie Božieho slova v čistom lone Panny. Interpretácia tejto dogmy, ktorú františkán Stefano M. Cecchin nazval dogmou priateľstva s Bohom, dáva možnosť preniknúť ešte viac do tajomstva Božej lásky a úžasných vecí, ktoré Boh uskutočnil v Panne Márii a cez ňu celému ľudstvu. Skutočnosť, že Panna Mária je súčasťou cirkevných dogiem znamená, že Pánova matka nemá v Cirkvi len marginálne, ale naopak centrálne postavenie. Dogmy pritom osvetľujú nielen teóriu, ale aj duchovný a praktický život katolíka.
Doba, v ktorej žijeme, je vyslovene „mariánska“, nielen vďaka mariánskym zjaveniam a znameniam, ale i vďaka pápežom, ktorí upriamujú na Máriu pozornosť celej Cirkvi. Svätý pápež Ján Pavol II. jej zasvätil celý pontifikát, keď si za svoje heslo zvolil „Totus tuus, Mária.“ Prijatie Panny Márie je pre každého katolíka dôležitým rozhodnutím, od ktorého sa odvíjajú mnohé ďalšie.
XVIII. Svetové dni mládeže v roku 2003 mali heslo „Hľa, tvoja matka“ (Jn 19, 27). Pri tej príležitosti sv. pápež Ján Pavol II. povedal mladým: „Kristus vás dnes výslovne žiada, aby ste si vzali Máriu „k sebe“, prijali ju „medzi vašich najdrahších“… Práve ona nás plnením svojej materskej služby vychováva a formuje, až kým v nás Kristus nie je úplne stvárnený. Mária je Matkou Božej milosti, pretože je Matkou Pôvodcu milosti. Zverte sa jej s plnou dôverou! Potom zažiarite Kristovou krásou… V Máriinej škole spoznáte, čo konkrétne od vás Kristus očakáva, naučíte sa klásť ho vo svojom živote na prvé miesto a k nemu obracať všetky svoje myšlienky a činy… Máriu ste dostali preto, aby vám pomohla vstúpiť do opravdivejšieho vzťahu s Ježišom…“
Panna Mária je i v súčasnosti matkou i vzorom každého člena Cirkvi. Kto prijme Bohorodičku „k sebe“ (porov. Jn 19, 27), otvára sa pre nové obzory i postoje srdca podobné tým, ktoré Nepoškvrnená vyjadrila vo svojom Magnificate (Lk 1, 46–55), totiž šťastnej oslave Boha za veľké veci, ktoré koná Boh v ponížených.
NEPOŠKVRNENÁ je (aj) tvoja mama
Úcta k Nepoškvrnenej Panne Márii má v Cirkvi už od počiatkov svoje nezastupiteľné miesto. Jej poslaním je totiž byť matkou – nielen Ježišovou, ale aj Cirkvi a každého jej člena. Cirkev zasa nachádza v Márii svoju opravdivú identitu. Boh zveril Panne Márii jedinečné, neopakovateľné povolanie: byť matkou Bohočloveka Pána Ježiša, a on ju dal na kríži za matku každému učeníkovi – všetkých čias a na každom mieste. Ak je Mária našou Matkou, jej úlohou je rodiť v nás nového človeka (porov. Ef 4, 24). Prispieva k tomu, aby aj v nás „porodila“ obraz Pána Ježiša (porov. Gal 1, 19) a vychovala z nás opravdivé Božie deti.
V uznaní privilégia Nepoškvrneného počatia pre Pannu Máriu sa mimoriadne pričinili františkáni. Tieto snahy, ba i boje trvajúce stovky rokov, vyvrcholili vyhlásením dogmy Ineffabilis Deus (Nevýslovný Boh) 8.12.1854 pápežom bl. Piom IX. (františkánskym terciárom) a tá znie: „Panna Mária bola počatá bez poškvrny dedičného hriechu“.
Tejto dogme predchádzalo zjavenie Panny Márie sv. Kataríne Labouré v Paríži v roku 1830, keď ju žiadala, aby dala vytlačiť medailu s nápisom „Bez hriechu počatá Panna Mária, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame.“ Keď sa táto medaila dostala medzi ľudí, spôsobila toľko milostí a zázrakov, že dostala ľudové pomenovanie „zázračná medaila“.
O štyri roky po vyhlásení dogmy sa zasa Panna Mária zjavila v Lurdoch sv. Bernardete Soubirous a povedala jej svoje meno: „Som Nepoškvrnené počatie“.
NEPOŠKVRNENÁ a blahoslavený Ján Duns Scotus
Hoci dogmu o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie vyhlásil blahoslavený pápež Pius IX. v roku 1854, už po celé stáročia predtým bola táto téma predmetom ohnivých teologických debát. K prvým i najvýznamnejším obhajcom tejto pravdy patrí blahoslavený Ján Duns Scotus – františkánsky teológ a filozof. Dostal pomenovanie dôvtipný doktor či doktor Nepoškvrnenej, pretože sa veľmi angažoval v obhajobe tohto Máriinho privilégia a tiež mučeník Nepoškvrneného počatia, keďže zakúsil kvôli tomu veľa prenasledovania, výsmechu a osočovania. Boží ľud túto pravdu síce spontánne prijímal, avšak niektorí vtedajší, aj excelentní teológovia, ako boli sv. Augustín, sv. Bernard, či sv. Tomáš Akvinský, ju na teologickej rovine popierali. Tento františkán „s darom brilantnej inteligencie a schopnosťou hĺbavého myslenia“, ako ho nazval pápež Benedikt XVI., sa významne pričinil k teologickému zdôvodneniu Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Práve jeho argumentáciu prijal blahoslavený pápež Pius IX., keď definoval dogmu o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie, ktoré nazval „vrcholným dielom Krista“, pretože práve sila jeho lásky a vykúpenia spôsobila, že Mária bola pred dedičným hriechom uchránená a tým celkom zachránená už pri svojím počatí.
Františkánsky doktor Ján Duns Scotus nebol v detstve príliš inteligentný, nechceli ho ani prijať do seminára. Prosieval však od detstva Pannu Máriu slovami: „Urob ma hodným chváliť ťa, Svätá Panna, a daj mi silu proti tvojim nepriateľom“. Je dôkazom moci príhovoru Panny Márie, keď tohto podpriemerne nadaného chlapca vypočula tak, že sa stal brilantným teológom a jej obhajcom, takže jeho meno je s dogmou o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie neoddeliteľne spojené.
NEPOŠKVRNENÁ a svätý Maximilián Kolbe
Ďalším významným františkánom a mariológom je známy svätec a mučeník sv. Maximilián Kolbe. Zdôrazňoval, že nestačí len vyhlásiť dogmu o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie, ale treba ju aj uviesť do osobného života. On dokázal vďaka svojmu geniálnemu rozumu a výnimočnej svätosti prehĺbiť náuku o Nepoškvrnenej ako málokto a vyvodiť z nej dôsledky pre praktický život. V Nepoškvrnenej jasne videl, aké plány má Božia prozreteľnosť s riadením všetkých ľudí i celého sveta. Pritom poukazoval na to, že mariológia je ešte stále veľmi málo rozvinutá a známa veda a pritom je tak nevyhnutná pre praktický kresťanský život.
Vzhľadom na metódu štúdia o Panne Márii sa držal zásady, podľa ktorej „je veľmi užitočné študovať mariológiu, avšak treba pamätať na to, že Nepoškvrnenú spoznáme viac v pokornej modlitbe a v skúsenosti každodenného života lásky než z vedeckých definícií, popisov a argumentov, aj keď ani tie nesmieme zanedbávať.“ Vnútorné osvietenie umožňuje podľa neho lepšie spoznať zjavenú pravdu, preto do tajomstva Nepoškvrnenej prenikal najčastejšie v modlitbe na kolenách, s čelom na zemi a čistým, pokorným srdcom. Týmto spôsobom pochopil, že: „Nepoškvrnenej môžeme dôverovať bez obáv, lebo Boh jej prejavil dôveru ako prvý… Privilégium Nepoškvrneného počatia ju robí spoľahlivým Božím nástrojom, ktorým Boh uskutočňuje svoje najsmelšie plány milosrdenstva… Ona je zosobnením Božieho milosrdenstva…“
Sv. Maximilián tiež tvrdil, že už prišla na rad druhá časť dejín, totiž, aby sa táto pravda, zasiata do ľudí, uskutočňovala v životoch veriacich a rástla, až kým prinesie ovocie svätosti života. Ako? Uviesť dogmu Nepoškvrneného Počatia do života znamená prispôsobiť sa vedome a dobrovoľne láskyplným Božím plánom a súhlasiť s nimi. Nepoškvrnená je sprostredkovateľkou všetkých milostí, u nej človek tiež nachádza krásu a silu pripodobniť sa jej a tak žiť stále bohatší duchovný život. Máme prijať Nepoškvrnenú za svoju duchovnú mamu, t. j. dovoliť jej, aby nás vychovávala a formovala a tak mohli byť jej nástrojmi, aby nás mohla používať. K Máriinmu „áno“, ktoré povedala Bohu, máme pridať aj my svoje vlastné „áno“. Všetko záleží na našej slobodnej vôli, Nepoškvrnená čaká na našu spoluprácu, aby nás mohla posväcovať a cez nás získavať ďalších ľudí, ktorí sú voči nej i Bohu zatiaľ nepriateľskí a ľahostajní. Krásnou myšlienkou sv. Maximiliána je, že: „Nepoškvrnená pozýva ľudí k spolupráci preto, aby sa mohla s nimi podeliť o svoje víťazstvá.“ Práve ako nástroje Nepoškvrnenej urobíme najviac, najrýchlejšie, najúčinnejšie a najdokonalejšie rozšírime evanjelium.
Najdokonalejšou formou, ako sa priblížiť k Nepoškvrnenej, je podľa o. Maximiliána úplné odovzdanie sa jej, aby ovládla celého človeka. Čokoľvek jej dáme, to Mária očistí, zbaví zla a predloží ako obetný dar Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Máme jej teda odovzdať celú bytosť.
Sv. Maximilián nazýval Nepoškvrnenú „zosobnením Božieho milosrdenstva“. Ak jej hriešny človek čo len pootvorí svoje vnútro, hneď vstupuje so svojimi milosťami, aby sa spamätal a obrátil k Bohu. Kadiaľ prechádza Nepoškvrnená, tam mizne hriech, ustupujú bludy i bezbožnosť, rozkvitá svätosť. Potom vedie k svätosti, stále väčšej, až hrdinskej. Práve v tom je podľa slov sv. Maximiliána majsterkou: „Všetci svätí sú dielom Najsvätejšej Panny.“ On sám je toho dôkazom.
Pretože sa Nepoškvrnená sama nikdy neodchýlila od Božej vôle, právom sa volá „Prosiaca všemohúcnosť“, je nad všetkým vládnucou Kráľovnou, lebo Ježiš jej nedokáže nič odmietnuť. Nepoškvrnená môže všetko, aj zázraky, v nebi všetci uznávajú vládu jej lásky a slúžia jej. Iba peklo ju nenávidí, avšak je voči nej bezmocné: ona vždy šliape na satanovu hlavu v každej duši, ktorá sa k nej utieka. Obraz sv. Maximilána o Nepoškvrnenej nádherne vystihuje veta: „Nepoškvrnená sa stará o spásu všetkých a každého zvlášť. Boh jej dal také srdce, aby nemohla nevidieť ani jedinú slzu na zemi, aby sa nemohla nestarať o spásu a posvätenie každého človeka…
Sv. Maximilián pochopil, že Boh si použil ako nástroj Nepoškvrnenú Pannu Máriu, aby človek mohol ľahšie dosiahnuť Božiu milosť a čo najlepšie ju využiť pre posvätenie seba i iných. Zdôrazňoval, že mariológia je málo známa veda a pritom taká nutná pre praktický život, pre obrátenie a posväcovanie ľudí.
„Veľké znamenie sa ukázalo na nebi: Žena slnkom odetá stojaca na mesiaci a na jej hlave mesiac z dvanástich hviezd.“ (Zjv 12, 1)
Panna Mária má z Božej vôle výnimočné postavenie aj v celých dejinách spásy: dokazuje to fakt, že sa spomína v prvej i v poslednej knihe Svätého písma. Už v Genezis (3, 15), keď diabol, zamaskovaný na hada, oklamal zo závisti v záhrade Eden prvých ľudí, priviedol ich k hriechu a tým ľudstvo ku skaze, Boh prisľúbil Vykupiteľa a zdôraznil boj a nepriateľstvo medzi diablom a Ženou (naznačujúc Pannu Máriu): „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“
Posledná kniha Biblie, Zjavenie (12, 1), opisuje „veľké znamenie na nebi: Ženu odetú slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd. Bola ťarchavá a kričala v bolestiach, lebo mala rodiť.“ Ďalším znamením je „veľký ohnivý drak; mal sedem hláv a desať rohov a na hlavách sedem diadémov; jeho chvost zmietol tretinu nebeských hviezd a vrhol ich na zem. A drak sa postavil pred ženu, ktorá mala rodiť, aby zhltol jej dieťa, len čo ho porodí.“ Zjavenie podáva tiež ďalšiu zúrivú agresiu diabla: „prenasledoval ženu, čo porodila chlapca… nahneval sa na ňu a odišiel bojovať s ostatnými z jej potomstva, ktorí zachovávajú Božie prikázania a majú Ježišovo svedectvo.“ (Zjv 12; 13, 17). Panna Mária je teda rozhodujúcim spôsobom vložená do vášnivého nepriateľského duchovného boja, ktorý vo svete reálne existuje. Tak ako kedysi v rajskej záhrade, aj v súčasnosti sa diabol neúnavne usiluje svojimi intrigami oddialiť srdcia ľudí od Boha, aby ich zvádzal a priviedol do večnej záhuby. Jeho hlavnými taktikami sú blahobyt, moc a popularita. Moderné prejavy jeho stratégie sú konzumizmus, sekularizácia, degradácia sexuality, násilie, drogy, genetická manipulácia, potraty, eutanázie a ďalšie prejavy skutkov tela (Gal 5, 19-21). Spoločným menovateľom týchto pokušení je pýcha, vzbura proti Bohu. Mocným prostriedkom proti satanovým klamstvám je práve prijatie Panny Márie, opravdivá mariánska úcta, ktorá prináša do životov jej detí základnú čnosť Svätej Panny – pokoru spolu s ďalším ovocím Ducha Svätého, jej ženícha (porov. Gal 5, 22-24).
Panna Mária žiada od tých, ktorí sa chcú s ňou zúčastniť boja za Božie záujmy a proti satanovi, jednoduché veci, napríklad každodennú modlitbu svätého ruženca, pravidelnú účasť na sviatostiach, zasväcovanie sa jej Nepoškvrnenému Srdcu, pobožnosť piatich prvých sobôt a odprosujúce sväté prijímania, nosenie na krku karmelitánsky škapuliar alebo zázračnú medailu. Ide na pohľad o malé a jednoduché veci, avšak v Božích rukách sa stávajú mocnými. Boh, ktorý ponižuje pyšných, povyšuje pokorných a robí im veľké veci, dáva víťazstvo cez to, čím svet pohŕda, presne tak, ako keď mladučký Dávid zvíťazil nad arogantným Goliášom.
Nepoškvrnenú Pannu Máriu oslávili svojimi dielami mnohí umelci – hudobníci, spisovatelia, básnici, maliari. Medzi slovenskými umelcami – básnikmi patrí popredné miesto saleziánskemu kňazovi Gorazdovi Zvonickému, vlastným menom Andrejovi Šándorovi, ktorý zložil prekrásne hymny a básne ku cti Panny Márie. Príspevok zakončíme ukážkou časti básne z jeho zbierky Mýtnik pred Madonou:
Nech mi prosím nikto nezazlieva,
ani žiaden z krásnych anjelov,
Božích kniežat, mojich priateľov,
že mi srdce o Márii spieva…
Márii zas nech nik nezazlieva,
že vraj Ona, Krása jediná,
aj bedárov k sebe privíňa
a sa s nimi vľúdne zapodieva.
Na koho už nik sa neusmieva,
že ho hyzdí vina Evina,
tomu Ona, Nežná, Nevinná
nádeje lúč v temnú myseľ vlieva.
s.Margita OSF, ThLic. PaedDr. Anna Baroková PhD.
Zdroje:
JÁN PAVOL II.: Posolstvo svätého otca mládeži pri príležitosti XVIII. svetového dňa mládeže 2003. Dostupné na:
https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/posolstvo-mladezi-18
Katechéza Benedikta XVI.: Svätý Ján Duns Scotus. [online]. Dostupné na: https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20100707016
TV Noe: Duns Scotus. Dostupné na:
http://www.csfd.cz/film/360232-blahoslaveny-duns-scotus/prehled/
È Immacolata ed è tua Madre. Città di Castello, Ed. Carismatici francescani 2007.
CECCHIN, S. Maria Immacolata. Torino, Velar 2011.
DOMAŃSKI, J.: Myšlenky sv. Maximiliána M. Kolbeho o Panně Marii. Olomouc, Matice Cyrilometodějská 1997.
ŻUK–OLSZEVSZKI, D.: Svedok bezhraničnej lásky. Brno, Konvent minoritů 2016, s. 226.