V decembri som bola na duchovnej obnove aj s mojimi priateľmi zo spoločenstva. Navštívil nás tam aj otec Jozef Mihok – redemptorista a hovoril nám veľmi zaujímavú prednášku. Zo začiatku som si myslela, že bude náročná na pochopenie, no postupne som chápala jeho slovám stále viac a viac. Začala som si uvedomovať, ako veľmi sa to týka našich životov.
Otec Jozef nám rozprával o trojjedinosti Boha. Áno, ako som už poznamenala, tiež ma to na začiatku vystrašilo a navodilo vo mne dojem, že som sa ocitla na nejakej teologickej debate vysokovzdelaných ľudí. No nevzdala som sa a počúvala som ďalej.
“Boha máme v prvom rade vnímať ako Trojicu.” Povedal nám otec Jozef na úvod. Zarazilo ma to. Ja som bola zvyknutá skôr Boha vnímať ako Otca alebo Priateľa. No jeho slová dávali väčší zmysel. Vravel nám, že ak si neuvedomíme, že Boh je v prvom rade Trojica, teda tvorí spoločenstvo, diabol nás môže ľahko oklamať a my môžeme na jednu z Božských osôb zabudnúť.
Taktiež vravel, že sme stvorení na Boží obraz. To znamená, že máme odzrkadľovať to, aký Boh je. No nato ho musíme najskôr poznať.
Čiže Boh je Trojica, tvorí spoločenstvo troch osôb. Aký to má pre mňa význam?
No ak Boh je spoločenstvo a ja som jeho obrazom, tak aj ja som pozvaná tvoriť spoločenstvo s ľuďmi, ale aj s ním. Takže potrebujem pre svoj život ľudí. Nemôžem sa uzatvárať. Nemôžem mať vzťah s Bohom a pri tom nemať vzťah s ľuďmi. Spoločenstvo, ktoré mám ja žiť, tiež sa deje v trojici: Ja, Boh a ľudia. Nemôžem z toho nikoho vylúčiť. Už by to totiž nebol život na Boží obraz, život, pre ktorý som určená.
Druhou pre mňa zaujímavou a dôležitou vecou z otcovej Jozefovej prednášky bola skutočnosť, že Božské osoby sú v niečom rovnaké a v niečom odlišné. To, čo ich spája, je ich prirodzenosť a to čo ich odlišuje, sú ich vzťahy. Otec, Syn aj Duch Svätý sú Bohom. No majú k sebe rozdielne vzťahy a to ich zároveň aj spája. Lebo nemôže byť Syn bez Otca, ani Otec bez Syna, atď. Potrebujú sa navzájom. A tak ako oni sa potrebujú, aj my ľudia sa potrebujeme. Nekonať ako individualisti. Naučiť sa, pomáhať si.
Veď čo nás odlišuje, to nás spája! Je skvelé, že nie sme úplne rovnakí, ale sme jedineční. Je úžasné, že jeden je dobrý spevák, druhý je zručný v opravovaní strojov, iný má talent v reči…
No nie len to vyplýva z tejto prednášky. Najviac, čo ma zasiahlo a zmenilo moje zlé zmýšľanie bola nasledujúca myšlienka. Keďže jedinečnosť, odlišnosť každého jedného z nás je potrebná a to je to, čo nás spája, môžeme konečne byť sebou. Už sa nemusíme snažiť byť ako on/ona. Už nemusíme si navzájom závidieť. Častokrát som bývala smutná, že ja neviem tak tancovať, spievať, či hrať na nástroji ako moje kamarátky. Myslela som si, že som priemerná a načo tu mám byť, keď v ničom nevynikám. No pri týchto slovách som si uvedomila, že pre veľkolepé vystúpenie aj ten najlepší sólista potrebuje doprovod orchestru tých “priemerných”. Vo Svätom písme čítame: „Telo nie je jeden úd, ale mnoho údov. A keby noha povedala: “Nie som ruka, nepatrím k telu,” tým ešte neprestáva patriť k telu. A keby povedalo ucho: “Nie som oko, nepatrím k telu,” tým ešte neprestáva patriť k telu. Keby bolo celé telo okom, kde by bol sluch? A keby bolo celé sluchom, kde by bol čuch? Ale Boh rozložil údy, každý jeden z nich, v tele, ako chcel…..Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy.” (1Kor 12, 14-27)
A tak nesnažme sa podobať iným, ale uvedomme si svoju jedinečnosť, aj jedinečnosť ostatných. Veď sme jednotlivými odtieňmi farieb, bez ktorých by nikdy nevznikla dúha!
Iveta, študentka FF KU