V máji 1999 na pozvanie štátnych predstaviteľov Rumunska zavítal pápež sv. Ján Pavol II. do tejto krajiny s pravoslávnym náboženstvom. Napriek úsiliu vatikánskej diplomacie predstavitelia ortodoxnej Cirkvi k pápežovej návšteve zaujali odmeraný postoj. Celú situáciu zmenila modlitba na hlavnom cintoríne v Bukurešti. V skoré ráno tretieho dňa svojej návštevy v Rumunsku sv. Ján Pavol II. navštívil hrob katolíckeho biskupa Vasile Aftenieho, v roku 1950 zavraždeného tajnou komunistickou políciou. Medzi desiatkami prítomných stáli aj odmeraní zástupcovia pravoslávnej Cirkvi. Po krátkej modlitbe nad hrobom sa sv. Ján Pavol II. v krátkosti prihovoril: „Tu na tomto mieste je pochovaný katolícky biskup, zavraždený komunistickou mocou. Dnes sa modlím pri jeho hrobe, ale modlím sa aj za biskupov, kňazov a veriacich laikov pravoslávnej Cirkvi, prenasledovaných a pre vieru umučených.“ Slová sv. Jána Pavla II. ešte nedozneli, keď na tvárach prítomných sa objavilo dojatie. Mnohí v tej chvíli pochopili pápežovo gesto. Kamenné tváre boli preč a ruky pravoslávnych biskupov objímali pápeža. Kde nepomohla diplomacia, tam pomohol akt pokory a milosrdenstva.
V dnešnej bohoslužbe slova zaznieva výkrik Božieho milosrdenstva. Je to silný výkrik Boha po človeku, ktorého Boh stvoril z lásky a ešte z väčšej lásky ho vykúpil, je to silná túžba Boha darovať sa človeku, darovať mu svoje milé srdce, milosrdenstvo. Lebo ak Boh v skutočnosti prejavuje lásku, naplno ju prejavuje práve vo svojom milosrdenstve. Božie milosrdenstvo láme ľady ľudských sŕdc a odpúšťa hriechy. Tak, ako v Bukurešti prelomila ľady nie vatikánska diplomacia, ale jednoduché gesto preniknuté Božou láskou a milosrdenstvom.
V dnešnom prvom čítaní z druhej knihy Kroník sme svedkami ľudskej drámy podobnej tej našej. Izraelský národ, do ktorého vložil Pán množstvo úsilia odmietol Boha. To odmietnutie spôsobilo, že židia vzápätí prišli o svoju krajinu, domovy, o svoj chrám. Ako je tento príbeh podobný nášmu… Koľkokrát kráčame vlastnými chodníčkami a zanedbávame Božiu cestu. A potom príde pád, strata rodiny, domova, osamotenosť. Hriech nemôže človeku priniesť šťastie. Aj napriek nášmu úsiliu spôsobuje opustenosť a osamotenosť. No Boh na svoj národ nezabudol a do srdca perzského kráľa vložil túžbu znovuvybudovať Jeruzalemský chrám.
Aj na nás Boh pamätá a ponúka nám seba, svoje Božie milosrdenstvo ako riešenie na dôsledky hriechu. „Veď Boh tak miloval svet, že poslal na svet svojho jediného syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ Ako by mohol Boh na nás zabudnúť? Draho sme boli vykúpení! Boh nám ponúka riešenie cez svoje milosrdenstvo a odpustenie hriechov. Preto nám dáva dar sviatosti zmierenia na uzdravenie našich sŕdc. Sviatosti sú miestom „Božej nežnosti voči ľuďom“, konkrétnym spôsobom, ktorým nás Boh chcel „objať bez toho, aby sa hanbil za nás a za naše limity“. Najmä spoveď „zvláštnym spôsobom sprítomňuje milosrdnú tvár Boha“, ako to hovorí pápež František a pokračuje: „Nikdy nezabúdajme, ani ako kajúcnici, ani ako spovedníci: Neexistuje nijaký hriech, ktorý by Boh nemohol odpustiť! Ani jediný! Nemožno odpustiť iba to, čo sa odvracia od Božieho milosrdenstva, tak ako ani ten, kto sa odvracia od slnka, nemôže byť osvetlený ani ohriaty.“
Naše pôstne obdobie pomaly vrcholí. Toto obdobie je zvláštnym milostivým časom, keď Pán na nás čaká so svojim milosrdenstvom. Je čas zodpovedne sa pripraviť k sviatosti zmierenia. Je čas úprimne vyznať svoje hriechy vo sviatosti zmierenia, aby nás slovami kňaza v rozhrešení zaliala milosť Božieho milosrdenstva a aby sme boli uzdravení. Ako často zisťujeme, že ľudské úsilie nestačí, ale potrebný je tu Boh…
Sv. Ján Pavol II. sa vtedy na cintoríne modlil. Nie vatikánska diplomacia, ale pokorná modlitba nad hrobmi mučeníkov tak z katolíckej ako aj z pravoslávnej strany obmyla srdcia prítomných Božím milosrdenstvom zmierenia a odpustenia.
Jozef Žvanda
Foto: Internet