Navštívenie Panny Márie, 02.07.2020. Si šťastný?
Počas cyklistiky do Korytnice, som si v týchto bývalých kúpeľoch na schátranom dome všimol nasprejovaný nápis: „Si šťastný?“ Neviem, kto tieto slová napísal a tiež neviem, komu neznámy autor tieto slová adresoval. V každom prípade aj vo mne tieto slová spôsobili reakciu, aby som si aj aj hľadal serióznu odpoveď na danú otázku. „Som šťastný? Som ja Jozef Žvanda, Kristov kňaz šťastný? Som naozaj šťastný?“ Ste Vy šťastní, Ste naozaj šťastní?
Čo znamená byť šťastný?Je to mať peniaze alebo byť slávnym, je to mať v živote úspech a dobrú kariéru? Si šťastný vtedy, keď si zdravý? Nuž sú rôzne pohľady na šťastie, Pán Ježiš má však iný meter na šťastie, o ktorom hovorí hneď v úvode na Hore blahoslavenstiev. Toto je jeho pohľad na šťastie:
„Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.
Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.
Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.
Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.
Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.
Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.
Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.
Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo.
Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. Tak prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami.“ (Mt 5, 3-12)
Slovo blahoslavení môžeme preložiť do nášho jazyka slovom: šťastní. Slová: „Blahoslavení ste“, znamenajú: „šťastní ste…“
A tu si môžeme položiť otázku: Bola Panna Mária šťastná?
Ak sa pozrieme na Ježišove blahoslavenstvá, môžeme ju nájsť v každom jednom z nich. Napr. hneď v prvom: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo!“ Pre Pannu Máriu to znamená: „Si šťastná, lebo si pokorná a skromná, a tak o tebe, Panna Mária platí nie len to, že tvoje je nebeské kráľovstvo, ale keď kráčaš k Alžbete, Božie kráľovstvo je v tebe, lebo pod svojim srdcom nosíš Božieho Syna, Kráľa kráľov a Pána Pánov.“
Keď Božia matka stojí pod krížom svojho syna a v tichu plače, na nej sa realizuje aj druhé blahoslavenstvo: „Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.“ Plačúca Božia matka je pod krížom svojho syna potešená. Od svojho syna dostáva v Jánovi a skrze Jána aj v nás, nových synov a dcéry.
Môžeme spomenúť ešte aspoň jedno blahoslavenstvo, napr. „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ Panna Mária je Nepoškvrnené Počatie, ona je čistá a nevinná Panna a Matka. Jej sa dostáva cti, že vidí Boha, že nielen vidí Boha, ona ho nosí pod svojim srdcom, ona ho miluje a svojim srdcom sa ho dotýka ešte, keď je v jej živote. Panna Mária je preto skutočne šťastná, je prešťastná.
Je šťastná, lebo:
- V modlitbe spoznáva svojho Boha ako skutočné dobro a lásku, ktorá ju vedie životom.
- Je hlboko zbožná a vďaka modlitbe v rozhodujúcej chvíli sa vie správne rozhodnúť, a tak dáva Bohu svoje áno.
- Za svojim rozhodnutím si stojí celý život.
- Je Matkou Božieho Syna, Božou Matkou.
- Je požehnaná nad všetky ženy.
- Vie sa podeliť so svojou radosťou a teší sa so šťastia iných. Tak sa teší zo šťastia Alžbety a Zachariáša.
- Je vychádzajúca v ústrety človeku a jeho potrebám, napr. na svadbe v Káne Galilejskej.
- Je otvorená pre službu, preto sa ponáhľa slúžiť svojej príbuznej Alžbete.
- Je tichá, a tak v príbehu jej syna o nej iba málo počujeme, a predsa za ním stojí.
- Je plačúca, v tichosti od radosti, ale aj od bolesti pre svojho trpiaceho syna plače.
Teraz pred nami stojí otázka, či sme aj my šťastní. Každý z nás si musí položiť túto otázku a zároveň na ňu hľadať aj solídnu odpoveď: „Som naozaj šťastný?“ A aj ja sám si musím položiť túto otázku: „Som ja, Jozef Žvanda, Kristov kňaz, naozaj šťastný?“
Áno, seriózne môžem dnes povedať, že ja už takmer 53-ročný Jozef Žvanda, rodák zo Šarišských Draviec, a dvadsaťdvaročný Kristov kňaz, som šťastný. Som šťastný, lebo som bol a aj stále som skrze rôznych ľudí a Božie stvorenstvo milovaný a pociťujem Božiu lásku. V živote som mal šťastie na šťastnú kresťanskú rodinu a svätých kňazov, ktorí ma naučili milovať seba a ľudí a Božie stvorenie, ale zvlášť ma naučili milovať Boha. Som šťastný, že po dlhom hľadaní a túlaní sa po svete, po diskotékach a zábavách, som sa napokon správne rozhodol, som šťastný, že som sa stal kňazom a táto služba Bohu a ľuďom ma nesmierne napĺňa. Som šťastný, že sa celý život môžem venovať vysokoškolskej mládeži a vysokoškolským pedagógom, tiež mladým rodinám a ružomberským seniorom, ktorých mám veľmi rád. Som šťastný, že v živote mám skvelých učiteľov v podobe mladých ľudí. Som šťastný, že kráčam po priamych cestách, aj keď niekedy s námahou, únavou a bolesťou. Som šťastný, že som na ceste do neba, kam raz túžim s pomocou Božou a bratov a sestier, prísť. A tak môžem povedať: „Bohu vďaka! Ďakujem Ti, Bože, že som v živote šťastný!“
„Si šťastný?“, takýto nasprejovaný nápis som našiel na jednom z rozpádajúcich sa domov v Korytnici. Možno, že tieto slová patrili nielen mne, ale všetkým nám, veď ja som si ich len všimol a dnes v súvislosti s návštevou Panny Márie, aj pre nás všetkých spomenul, aby sme sa my všetci nad týmito slovami aj zamysleli. Na záver Vám podávam svedectvo jedného z našich študentov. Takto píše o svojom šťastí:
„Bol jasný, slnečný, jesenný deň. Práve som kopal jamu na prípojku kanalizácie v našom novom dome. Bol som po pás „v zemi“. V mysli som si predstavoval, ako asi bude vyzerať náš nový, spoločný život. S manželkou sme sa spoznali na záchranke, kde sme spolu už takmer rok pracovali v jednej sanitke. Prežili sme spolu pekné, ale aj vypäté situácie, kde sme pre záchranu života pacienta mohli spoľahnúť len jeden na druhého. Pri výkope som si všimol nado mnou tieň. Moja manželka Viki sa práve vrátila z nákupu. Chystali sme sa večer trochu posedieť s mojimi rodičmi, ktorí si ju od začiatku veľmi obľúbili. Často sa stretávame, spomíname na pekné chvíle života a plánujeme budúcnosť.
„Zlató?“, stála Viki vedľa výkopu a pozerala na mňa svojimi veľkými očami. V jej pohľade som cítil neistotu. Na chvíľu som zaváhal. Pomyslel som si: „Zase niekde šuchla auto“. Začal som kalkulovať: „Viki je v poriadku, nevolala mi z miesta nehody, tak to hádam nebude také vážne“. „Áno bogárik?“, odvetil som dúfajúc, že to nie je až také zlé. „Budeme mať bábätko!“, povedala mi s chvejúcim sa hlasom. „No super…“, povedal som s úsmevom. Pustil som čakan z ruky, vyliezol z jamy a objal ju. V tej chvíli som mal pocit, že som najšťastnejším človekom na svete. V ten deň som už nepracoval. Ponáhľali sme sa oznámiť túto novinu našim najbližším. Do večera sme už len plánovali a predstavovali si našu budúcnosť.
Ako sa z chlapca stal muž
Prišlo osem mesiacov vyšetrení, plánovania, nakupovania, tvrdej práce. Na dokončenie nášho spoločného bývania sme zrazu mali o dva roky menej času, ako sme predpokladali. Vikine bruško rástlo a s ním rástla aj naša túžba po spoločnom živote už nie ako pár, ale ako kompletná rodina. „Už nech je tu, s nami…“, zaznelo počas tohto obdobia niekoľko krát s našich úst.
Prišiel deň D. Viki mi volala okolo ôsmej ráno do práce, že začala mať bolesti, tak sa odviezla taxíkom do nemocnice. „Práve mi pichajú Oxitocin“, povedala s obavami. Oxitocin je liek na vyvolanie kontrakcií. Z praxe vieme, že po jeho podaní zvykne mať pôrod rýchly priebeh. Zavolal som kolegovi – priateľovi: „Áno?“, ozval sa kolega rozospatým hlasom. „Viki rodí!“, odvetil som bez pozdravu. „Do pol hodiny som tam“, nezaváhal. Dodnes som mu za to zaviazaný. Myslím si, že príchod dieťaťa na svet je udalosť, pri ktorej by mal byť každý otec. Mal by byť oporou pre svoju manželku. Vyše dvadsať hodín sme spolu strávili chodením po chodbe pôrodnice, vyšetreniami, prípravou na samotný pôrod. Boli sme plní očakávaní a predstáv, ako to dopadne. Samotný pôrod bol veľmi ťažký. Pred koncom to už vyzeralo, že to nedopadne dobre. Viki bola vyčerpaná, srdcové ozvy bábätka sa začali znižovať. Doktori a sestričky kričali: „Tlačte, tlačte“! Ten pocit bezmocnosti si nevie predstaviť nikto, kto to nezažil. Stál som pri Viki, držal som ju za ruku a pošepkal do ucha: „Láska, nie je to dobré. Musíš ešte potlačiť“. Videl som, že do toho dala posledný zvyšok svojej energie a porodila nám nášho Jakubka. Bola natoľko vyčerpaná, že okamžite omdlela.
Jakubka vzali sestričky do vedľajšej miestnosti, kde robili všetky potrebné úkony, ktoré s novorodencom po pôrode robia. Doktor, ktorý viedol pôrod, mi povedal: „Julo, kľudne sa na neho choďte pozrieť. Otcovia tam síce nesmú, ale vy ste kolega.“ Odobral som sa teda do vedľajšej miestnosti, kde som počul prvý Jakubkov plač. „Bude v poriadku?“, opýtal som sa sestričiek so stiahnutým hrdlom. „Bude!“, odvetila jedna zo sestričiek s úsmevom. Rozplakal som sa. Ponáhľal som sa povedať to Viki. Cestou, ako som míňal doktora, som sa zmohol na jediné slovo: „Ďakujem!“
Uplynulé chvíle nás spojili ešte viac. Aj keď si muž ženu váži, takáto udalosť jeho úctu voči nej ešte znásobí. Otcovstvo nie je len starostlivosť o dieťa. Je to aj starostlivosť o jeho matku.
Otec ako zrkadlo
„Dieťa netreba veľmi vychovávať. Stačí pekne žiť a ono sa pridá…“
Uplynuli už dva roky. Jakub rastie, učí sa nové veci, kopíruje svojich rodičov. A to doslova. Či už ide o pohyby, postoje, správanie, dieťa je dokonalým obrazom svojich rodičov. Kedysi, keď som bol mladší, rozhodoval som sa podľa svojej aktuálnej nálady, pocitov. Mojimi rodičmi som bol vedený k tomu, aby som sa samostatne rozhodoval, čo je v danej chvíli najlepšie. Vždy som k riešeniu „krízových situácii“ pristupoval s myšlienkou, čo by na to povedali moji rodičia. „Nesklamem ich svojím rozhodnutím? Budú môcť byť na mňa hrdí?“ Počas posledných dní som premýšľal, čo do tejto eseje napíšem. Hodnotil som svoj doterajší život, úlohu mňa ako otca. Uvedomil som si, že odkedy som otcom, rozhodujem sa iným kľúčom. Moje rozhodnutia sa riadia heslom: „Čo by som chcel, aby v danej situácii urobil môj syn?“
Myslím si, že otcovstvo so sebou prináša zodpovednosť. Zodpovednosť za konanie svojho dieťaťa. Určite tu platí rovnica: „Koľko dáš, toľko dostaneš“. Dáš svojmu dieťaťu dobro? Bude okolo seba rozdávať dobro. Koľko lásky dá rodič dieťaťu, toľko lásky dá dieťa zase tomu svojmu. Otcovstvo vnímam ako „nástroj na zlepšenie“. Všetci robíme chyby. Chcem, aby bol môj syn lepším človekom, ako som ja? Musím mu ukázať ako na to. Musím neustále prehodnocovať svoje postoje, svoje činy. Chcem, aby môj syn raz povedal: „Otec, som na teba hrdý.“ Študent Julián
Ó, drahý Pane, pomôže nám všetkým prísť do neba, kde budeme navždy pri Tebe a navždy šťastní!
Text a foto: Jozef Žvanda