Pomerne známymi osobnosťami v prostredí UPaC sú aj traja bratia z Haiti, Jean Colin, Jean Rosemond a Nicholas. Bratov je v skutočnosti sedem a už dlhší čas sa pohrávam s myšlienkou, že by bolo zaujímavé vyspovedať ich všetkých, možno aj spolu s rodičmi a kopou bratancov a sesterníc. Na Slovensku sa však usídlili iba traja z nich a ja som sa nateraz rozhodla vyspovedať toho najzhovorčivejšieho spomedzi všetkých troch a tým je Colin.
Jean Colin Dora vyrastal v meste zvanom Aquin ležiacom na juhu Haitskej republiky. Na Slovensku žije už dva roky a v Poprade študuje manažment. Vysoký intelekt v rodine sa zaprieť nedá, a tak si jeho dvaja bratia vybrali ešte krkolomnejšie študijné odbory, konkrétne chémiu a informatiku. O Colinovom živote na Slovensku toho mnohí z nás vedia pomerne dosť, pretože sa už dávno stal jedným z nás a až na menšie jazykové bariéry sa mu celkom úspešne darí splynúť s davom. Dnes sa teda zameriam hlavne na jeho život v rodnej krajine a na okolnosti, za akých sa ju spolu s bratmi rozhodol opustiť.
Radi by sme vedeli niečo o živote na Haiti. Ako sa ty sám pozeráš na život svojich krajanov?
Vždy keď čítam správy na internete, alebo sa zhováram s priateľmi a príbuznými, zas a znova musím konštatovať, že je život na Haiti nesmierne komplikovaný. Haiti je poľnohospodárska krajina a naši ľudia sú zvyknutí na to, že si sami musia zaobstarávať každodenné živobytie. Základným problémom miestnych obyvateľov je mnohopočetnosť rodín a nedostupnosť vzdelania, ktoré je u nás platené už od škôlky. Nepriaznivá finančná situácia rodičom často neumožňuje platiť deťom vzdelanie a detí aj napriek tomu pribúda a pribúda. Niekedy sa pýtam sám seba, či som jediný, kto tento problém vidí a kto má hlavne chuť reálne ho riešiť. Deti sú predsa našou budúcnosťou – Naša krajina veľmi potrebuje zmenu a jej nositeľom môže byť len vzdelaná mladá generácia. A práve tá nám chýba, pretože hoci máme mnoho nadaných detí, väčšina z nich nemá možnosť svoje nadanie rozvíjať. Chcelo by to zásah na politickej úrovni a Niekedy mám sto chutí sám vstúpiť do politiky, hoci si uvedomujem, že politika nie je zrovna moja parketa. A tak či chcem či nechcem, zmeny, ktoré by som rád presadil, musím nechať na ochotu či neochotu pána prezidenta.
A čo si myslíš, že by mal prezident urobiť?
Začať úplne od základu a vzdelávať jednoduchých ľudí v otázkach plánovaného rodičovstva. Ľudia často sami cítia, že svoje deti nie sú schopní uživiť, a tak by osvetu v inkriminovaných otázkach určite ocenili. Takto by sa zmiernila chudoba a rodičia by zároveň mali viac možností platiť svojim deťom vzdelanie. Hneď nasledujúcim krokom by však malo byť sprístupnenie vzdelania deťom z chudobnejších rodín. Samozrejme, čo-to by sa dalo urobiť aj v otázkach rodinného práva. Pravdou je, že niekoľko pokusov o zmenu tu už bolo, tak napríklad v roku 2011 sa prezident pokúšal poslať mnohé chudobné deti do škôl. Problémom však je, že takmer akákoľvek iniciatíva (mimochodom, vrátane humanitárnej pomoci obetiam zemetrasenia) sa spravidla koncentruje na obyvateľov hlavného mesta. Zvyšok krajiny je v tomto smere odsunutý na druhú koľaj, nehovoriac o vidieckych oblastiach.
Ako končia deti, ktorým sa nedostalo vzdelanie? Kam to v živote dotiahnu?
Určite nekončia ako tie skupiny ľudí, ktoré vzdelanie odmietajú z princípu, ak narážaš na to. Keď sa naše deti stanú dospelými, jednoducho robia to, čo ich rodičia: ženy sa starajú o domácnosť a muži obrábajú pôdu. Ak si mladí ľudia chcú založiť rodinu, tradícia od nich vyžaduje, aby sa postavili na vlastné nohy, a pre novú rodinu postavili aj vlastný dom, a to aj za cenu hladu a odriekania. Samotná pracovitosť ľudu však nestačí – bez dostatočného vzdelania sa naša krajina k zmene nikdy nedopracuje. Osobne som veľmi vďačný mojim rodičom, ktorí urobili aj nemožné, aby nás všetkých poslali do škôl.
Čo nám teda vieš povedať o školstve na Haiti?
Školský systém na Haiti je založený na tom francúzskom, takže ani od toho slovenského sa príliš neodlišuje. Jazyk, v ktorom sa vyučuje na súkromných školách, je francúzština, kým na štátnych školách sa vyučuje aj v kreolčine. Isté špecifiká má univerzitné štúdium, akademický rok sa totiž delí na trimestre a jeho súčasťou sú aj záverečné júlové skúšky. Počas štúdia sa uplatňuje desaťbodový hodnotiaci systém, pričom na ukončenie jednotlivých predmetov je potrebné získať aspoň päť bodov. Veľkým nedostatkom našich škôl je to, že im do veľkej miery chýba technické vybavenie. Navyše, mnohým študentom po vyplatení školného neostanú prostriedky na zakúpenie kníh, preto to často riešia veľkou kopou poznámok, ktoré si zapisujú počas učiteľovho výkladu.
Vieme, že si sa aj ty stal obeťou zemetrasenia na Haiti. Ako táto udalosť zasiahla teba a tvoju rodinu?
Bola to veľká tragédia. Kým sa neodohrala, ani som si poriadne neuvedomoval, že také veľké zemetrasenia vôbec existujú. V detstve som síce jedno zažil, to bolo však veľmi mierne. A potom prišiel rok 2010. Bolo to v čase môjho univerzitného štúdia, no v ten deň som práve nebol v škole. Pamätám si, že pred tým ako to všetko vypuklo, spolu s bratom sme sedeli doma nad knihami. Zemetrasenie prišlo veľmi náhle a všetci sme boli vo veľkom šoku. V tej chvíli som zabudol na všetko a utekal som von z domu. Utekali aj ostatní a každý z nás sa rozbehol iným smerom, a tak sme sa nnavzájom jeden druhému stratili z dohľadu. Domy nnaokolo sa rúcali, a tak aj ja som sa na chvíľu ocitol pod jedným z nich, vďaka Bohu, podarilo sa mi nájsť cestu von. Keď zemetrasenie utíchlo, nastal všeobecný chaos. S bratmi sme sa navzájom nevedeli nájsť a tak sme sa báli jeden o druhého. Až neskôr som sa dozvedel, že celá rodina pochybovala o tom, či ešte vôbec žijem. Prežili sme to všetci, a keď sme sa nakoniec stretli, zo srdca sme ďakovali Bohu. Vtedy mi rodičia povedali vetu, na ktorú nikdy nezabudnem: “Boh dáva a Boh aj berie, nech je jeho meno zvelebené na veky. Neboj sa, určite ti dá viac, než si mal doteraz.” Mali pravdu. Nakoniec, nedopadli sme až tak zle, nakoľko náš dom nebol poškodený, narozdiel od susedných domov.
Po týchto katastrofických udalostiach si spolu s niekoľkými bratmi odišiel študovať do zahraničia. Prečo si sa tak rozhodol?
Zemetrasenie spôsobilo, že sa zrútilo alebo poškodilo mnoho školských budov a tak boli tieto školy na nejaký čas zatvorené. Okrem toho, mnoho učiteľov zahynulo a Mnohí z tých, čo prežili, odišli do zahraničia. Pravdou je, že som už dávno pred týmm plánoval študovať v Paríži. Jeden z mojich bratov tam už dávno vyštudoval, našiel si tam prácu a celkom sa mu začalo dariť. A tak sme ja a Rosemond po skončení strednej školy plánovali odísť za ním. Na tamojšiu univerzitu nás oboch prijali, horšie to už bolo so žiadosťou o víza. Tá nám bola zamietnutá s odporúčaním, že máme univerzitné štúdium absolvovať doma, až potom môžeme ísť do Paríža vykonávať prax. A tak sme to vzdali. Po udalostiach okolo zemetrasenia však štúdium v zahraničí prestalo byť otázkou záujmu a stalo sa otázkou nevyhnutnosti. Už dávnejšie som udržiaval kontakty s priateľom žijúcim na Slovensku a ten našej rodine v tomto ťažkom období ponúkol finančnú pomoc. Ponuku som zvážil a prišiel som k záveru, že ja a moji bratia nepotrebujeme ani tak peniaze, ako skôr dokončiť si štúdium. A tak som mu po zrelej úvahe navrhol, že by nám radšej mohol vybaviť štúdium na Slovensku. Našťastie, v tomto prípade sa všetko obišlo bez obštrukcií, menším problémom bola len skutočnosť, že som po dvoch rokoch štúdia na domácej univerzite mussel začínať úplne odznova. Aby som veci urýchlil, rozhodol som sa zvládnuť dva ročníky naraz, našťastie, ako sa ukázalo, z veľkej časti mi stačilo oprášiť staré vedomosti, ktoré mi zároveň zabezpečili pomerne dobré známky.
A ako sa ti podarilo vysporiadať so slovenčinou?
Zo začiatku to bolo veľmi ťažké. Slovenčinu som totiž počul po prvý krát až v momente, keď som vkročil na územie Slovenskej republiky. Bolo teda nevyhnutné dohovoriť sa po anglicky, pravdou však je, že sa u nás spomedzi svetových jazykov najviac preferuje francúzština, a tak aj v mojich znalostiach angličtiny bolo čo zlepšovať. V tomto smere mi veľmi pomohla istá vyučujúca z Katolíckej univerzity, ktorú som stretol pár dní potom, ako som prišiel na Slovensko. Tá mi umožnila navštevovať hodiny angličtiny pre absolventov doktorandského štúdia na Ku a neskôr, keď sme sa bližšie zoznámili, začala mi dávať súkromné hodiny slovenského jazyka. Na druhej strane, veľmi mi pomáhajú aj každodenné konverzácie so slovenskými kamarátmi a či som nejaký pokrok dosiahol, to musíte posúdiť sami.
Je evidentné, že si sa na Slovensku pomerne dobre aklimatizoval. Existuje však niečo, na čo si si doteraz nezvykol?
Na Slovensku sa mi veľmi páči. Rozumiem si s tunajšími ľuďmi, aj s úrovňou odbornosti štúdia som veľmi spokojný. Chvíľu mi však trvalo, kým som prišiel na chuť slovenskej kuchyni, ale aj to sa mi časom podarilo. Jediné, čo mi tak trochu prekáža, je tunajšie počasie, hlavne to klasické striedanie ročných období. Na zimu a sneh som si už celkom zvykol, no nedá sa povedať, že by som si zrovna užíval zimné prechádzky – oveľa radšej ostávam doma v teple. Akokoľvek, som šťastný, že môžem byť tu, medzi vami.
Autor: Slavomira Matlova