Nie náhodou som si pre tento dušičkový čas zvolila úryvok z piesne Mariky Gombitovej s názvom Novembrové chryzantémy, v ktorej melancholicky spieva „..plamene sviec dlane nezohrejú, dážď ako z duší, dážď dušičkový, nikto nie je sám…“ Tohtoročný dušičkový čas je skutočne spojený s nevľúdnym sychravým počasím. To nás však nemusí automaticky privádzať k smutným, či dokonca depresívnym myšlienkam. Nebo je pre nás všetkých konečnou stanicou, kam smerujeme svojím životom a stretneme sa s tými, ktorých sme tu na zemi mali radi a veľmi nám chýbajú.
Sviatok Všetkých svätých nám chce pripomenúť tých, pre ktorých sa nebo stalo cieľom a hlavnou ambíciou. Nikto zo svätých (s výnimkou Panny Márie) nebol počas svojho pozemského života absolútnym neviniatkom. Každý z nich sa k svätosti musel dopracovať, neraz ťažkou námahou či utrpením. To nám však dáva nádej, že rovnako svätými sa môžeme stať aj my. Po sviatku Všetkých svätých nasleduje Pamiatka na našich verných zosnulých. Smrť vo svojej podstate navodzuje strach, hrôzu, tmu, smútok a bolesť. Ľudský život sa končí smrťou. Bodka. Koniec vety aj života. Ale Pán Ježiš svojou smrťou urobil nad tou našou smrťou ešte jednu bodku, takže je z toho dvojbodka : . Za dvojbodkou veta nekončí, za dvojbodkou musí niečo pokračovať, buď ďalšia veta alebo vymenúvanie nejakých slov, čísel, faktov… Podobne ako s gramatikou je to aj s naším životom. Človek sa po smrti dostáva do očistca, ktorý je akousi Božou nemocnicou, kde je najväčšia nádej očistiť sa z hriechov a stať sa svätým. V očistci sa spoznáme, nedá sa tam skryť, ujsť pred realitou, o čo sa mnohokrát snažíme v našom pozemskom živote. Je to prestupná stanica do neba. A je len na nás, ako dlho sa v tej prestupnej stanici zdržíme a ako dlho v nej podržíme aj našich blízkych. Už tu na zemi máme veľké možnosti pomôcť dušiam v očistci. Tým, že sa za ne budeme modliť, zdržovať sa akéhokoľvek hriechu a prijímať sviatosti. Skrze sviatosti, ktoré nám Pán ponúka, zostávame v pevnom prepojení nielen s Ježišom Kristom, ale aj s tými, v ktorých sme vo svojom pozemskom živote stratili.
Plamene sviec dlane nezohrejú. Zahriať nás môže jedine Láska, možno vľúdnejšie správanie voči ľuďom naokolo a ochota pomáhať. V tom nás nemôže odradiť ani nepríjemné jesenné počasie.
HELENA PALAŤKOVÁ