Jedenásti učeníci sú svedkami Pánovej smrti, zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia. Dnes, keď sa s nimi lúči, pozorujú, ako sa pred ich očami vznáša do neba a oblak im ho berie spred očí. O chvíľu sú už sami a pred nimi stojí otázka: „Pane, kde si teraz? Pane, kde si?“ Keď sa kedysi Adam chcel pred Božími očami skryť, Boh vtedy zavolal: „Adam, kde si?“ Teraz sú to Adamovi synovia, ktorí kričia: „Bože, kde si?“
Oblak v ľudskom prípade znamená tmu, temnotu, neistotou. Keď na nás doľahnú ťažkosti, to akoby na nás doľahol oblak hmly, temnoty. No v histórii spásy je to ináč. Tu oblak nesymbolizuje temnotu, ale práve naopak prítomnosť svetla. V oblaku sa zjavuje Boh. Boh sa zjavuje Mojžišovi na vrchu Sinaj v oblaku. Mojžiš síce Boha na vlastné oči nevidí, ale zato zažíva svetlo jeho prítomnosti. Spoznáva, že Boh je osobný, že Bohu na Mojžišovi záleží. Aj preto mu Boh daruje dve kamenné tabule. Tie mu majú pomôcť kráčať po ceste.
Aj na vrchu premenenia máme do činnosti s oblakom. Tu Ježiš trom učeníkom odhaľuje svoju podstatu, a tá pozostáva v kráse, čistote a v spoločenstve. Keď ich po chvíli zahalí oblak, Ježiša už nevidia, no svetlo im prináša slovo Boha, ktoré z oblaku zaznieva: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie, počúvajte ho!“ Apoštoli síce Boha nevidia, ale zato svetlom tejto chvíle je skutočnosť, že Boh má milovaného Syna, ktorým je ich Pán a Učiteľ. Spoznávajú, že v tomto milovanom Synovi Boh miluje krásu, čistotu a spoločenstvo. Spoznávajú, že v tomto Synovi sú aj oni milovaní, že počúvaním Jeho slova sa čistota, krása a spoločenstvo stane aj ich večnou podstatou.
Nakoniec dnes je tu opäť oblak a ten im ho opäť spred očí berie. Čo im ostáva iné, ak nie kričať: „Pane, kde si?“ No oblak tu nie je temnotou, on je oblakom Božej teofánie, Božieho zjavenia. Ich Pán, ktorý dnes vystupuje do neba, je už úplne obklopený Bohom a celkom ponorený do Boha, do Božej lásky. A toto je v tej chvíli pre nich dôležitým odkazom: „Náš Učiteľ a Pán je už teraz v nebi, je v mori Božej lásky.“ Toto je odkazom aj pre nás, oblak, ktorý nás zasiahne, nie je oblakom temnoty, bolesti, trápenia a úzkosti. On síce spôsobí, že už nevidíme, no napriek tomu nie sme v tme. Tu náhle počuť hlas, ktorý je svetlom aj pre nás. Je to Boží hlas, On je prítomný v tom oblaku. Keď nás preniká pocit samoty a opustenosti, vtedy v tom oblaku On stojí blízko pri nás a volá: „Adam, kde si? Tak veľmi túžim po tebe, tak veľmi túžim aj teba priviesť raz do neba. Nie vo svetle, nie v úspechu, keď sa ti darí, ma nájdeš. Nie vo svetle, ale skôr v tme, v oblaku svojho života, v pote tváre ma nájdeš, vtedy som úplne v tvojej blízkosti, vtedy, keď trpíš, keď si opustený, vtedy, keď zlyhajú všetky ľudské prostriedky, vtedy som v tvojej úplnej blízkosti, vtedy ma nájdeš. Áno, milý Adam, raz naozaj zažiješ ozajstnú krásu, čistotu a spoločenstvo.“
„Pane, kde si?“ „Tu som Adam, či ma nevidíš?“
Jozef Žvanda
Foto: Internet