Obdiv a rešpekt. Aký obdiv a rešpekt si zaslúžia milujúci rodičia, otec aj mama, obetaví kňazi a rehoľné sestry. Aký obdiv a rešpekt si zaslúžia statoční ľudia…
Obdiv a rešpekt, to sú aj slová z dnešného Božieho slova na slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Obdiv a rešpekt skladá apoštol Pavol voči Bohu, nebeskému Otcovi, keď vraví: „Zohýnam kolená pred Otcom, od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi…“ Apoštol Pavol vie, čo hovorí. Zohýna kolená pred Otcom z vďačnosti za dar lásky, ktorý sa ho dotkol v jeho milovanom Synovi. Dotkla sa ho Otcova múdrosť v podobe milosti, prúdiacej z Kristovho prebodnutého boku a uzdravila ho. Boh si ho pritiahol jemne a nežne povrazmi láskavosti, lanami lásky a on objavil šírku, dĺžku, výšku a hĺbku Kristovej lásky, ktorá presahuje každé poznanie a naplnila ho Božia plnosť celá.
Zohýnam kolená pred Otcom. Aj my dnes zohýbame svoje kolená pred nebeským Otcom, keď hľadíme na dobrotu jeho srdca, ktorá sa naplno prejavila v Kristovom prebodnutom srdci, na ktoré je dnes upriamený náš pohľad.
Úcta k Ježišovmu Srdcu vznikla ako reakcia proti abstraktnému, studenému chápaniu Boha, ktoré sa šírilo medzi európskymi vzdelancami v 17. storočí. V júni roku 1675, keď sa sv. Margite Márii Alacoque v Paray-le-Monial zjavil Ježiš, ukázal jej svoje srdce so slovami: „Pozri sa na to srdce, ktoré ľudí tak milovalo, ktoré nevynechalo nič, vyčerpalo sa a zničilo, aby tým dosvedčilo svoju lásku. Dostávam však miesto uznania iba nevďačnosť, neúctivosť, svätokrádež, chlad, pohŕdanie, tak sa správajú ku mne v tejto sviatosti lásky. Preto ťa žiadam, aby sa zasvätil prvý piatok po oktáve Najsvätejšej sviatosti a stal sa zvláštnym sviatkom na počesť môjho Srdca, aby sa zmierujúcim sv. prijímaním podala náhrada za všetky urážky, ktorých sa mu dostalo v Oltárnej sviatosti.“
Benedikt XVI. hovorí, že týmto sviatkom „osobitným spôsobom zvelebujeme Božiu lásku k ľudstvu, jeho vôľu spasiť celý svet, jeho nekonečné milosrdenstvo.“ Sviatkom Najsvätejšieho Ježišovho Srdca si sprítomňujeme Nebeského Otca, jeho nežné a milujúce srdce.
Srdce je na prvom mieste telesný ústroj – hlavný zdroj telesného života. V Kristovom srdci vzdávame úctu jeho telu, ktoré sa stalo zdrojom posvätenia. Preto sa úcta k Božskému Srdcu spája s Eucharistiou, adoráciami, návštevami svätostánku, a najmä s tzv. zmierujúcim prijímaním v prvý piatok v mesiaci. Ježišovo Srdce však nie je mŕtva relikvia, ale živý ústroj Bohočloveka, stred jeho celej osobnosti. Tlčúce srdce je symbolom života a činnosti. V Ježišovom srdci obdivujeme všetku prácu, všetky námahy, ktoré vykonal a podstúpil za nás.
Vo Svätom písme je srdce symbolom vnútorného života, toho, ktorý možno navonok zostane bez povšimnutia. Boh skúma srdce človeka (porov. Ž 7, 10). V Písme srdce „rozvažuje“, „myslí“, „rozhoduje sa“. V srdci spravodlivého potom prebýva Boh, srdce je chrámom Svätého Ducha (porov. 1 Kor 3, 16); srdce je teda stredom duchovného úsilia. Srdce symbolizuje duchovný život.
Zohýnam kolená pred Otcom. Ak už múdry pozemský otec a mama si zaslúžia náš obdiv a rešpekt, potom o čo viacej náš Nebeský Otec za srdce, prebodnuté srdce jeho milovaného Syna. Za nežné srdce plné lásky, ktoré túži po nežnosti a láske našich sŕdc. A tak veľmi je to dnes potrebné. Tak je to potrebné. „Božské srdce buď s nami, panuj, vládni nad nami. Nech sa v každej rodine láska k Tebe rozvinie…“
Jozef Žvanda