V Angole som strávila necelé dva roky. Moja túžba po misii sa zrodila už na strednej škole. Túto túžbu som naplnila po ukončení vysokej školy na KU.
Prvý rok som pracovala blízko hlavného mesta v centre Kala-Kala. Centrum je určené pre chlapcov z ulice. V centre bolo vyše 90 chlapcov od 13 – 19 rokov. Tento nápad – zrealizovať centrum pre chlapcov z ulice prišiel od saleziánov, keďže po 30 ročnej občianskej vojne, ktorá sa skončila v roku 2002, polícia mnoho takýchto chlapcov zabíjala, pretože chlapcov vnímali ako „nebezpečné živly“. Mojou hlavnou pracovnou náplňou bolo vyučovanie. Po ročnej misijnej skúsenosti v tomto centre moje srdce stále túžilo ostať v Angole, preto som požiadala o predĺženie. Saleziáni odporúčajú ročnú misijnú skúsenosť, no na moje veľké potešenie, dovolili mi ostať ešte rok. Zmenila som však miesto. Tento krát som bola na opačnom konci Angoly – v meste Luena.
Luena je taktiež veľké mesto, ale veľmi odlišné od hlavného mesta. Či už podnebím, ľuďmi, prírodou, podmienkami… Mala som pocit, že som v inej krajine. Taktiež som učila v škole, no zároveň s jedným saleziánskym misionárom (padrom Luigim) som navštevovala okolité dediny. Tento kňaz mal na starosti 170 dedín, ktoré boli okolo tohto mesta. Rozlohou bolo toto územie rovnaké ako naše Slovensko. Keďže cesty na dediny boli prírodné, niekedy nám trvalo naozaj niekoľko hodín dostať sa do danej dedinky. Mnohokrát návštevy dedín boli veľmi vyčerpávajúce, no zároveň najviac obohacujúce. Na dedinách žili ľudia veľmi jednoducho, skromne, spätí s prírodou. Veľakrát jediný beloch, ktorí navštívil dedinu bol tento kňaz. Po mojom príchode na dedinu sa ma občas niektoré deti naľakali a plakali, ale postupne si zvykli. Veľkým problémom na dedinách bol jazyk. Len málo ľudí vedelo úradnú portugalčinu. Našťastie vždy sa však našiel niekto, kto nám rozumel a prekladal. Padre Luigi sa mnohokrát poistil a do dediny vzal svojho angolského priateľa – Felixa, ktorý ovládal portugalčinu, aj dva domorodé jazyky, ktoré sa v tej oblasti najviac používali. Väčším problémom ako jazyk bola ich viera v mágiu. Nešťastia, ktoré si nevedeli rozumovo vysvetliť, pripisovali prekliatiam. Napr. ak na dedine počas krátkej doby zomrelo viac ľudí (napr. za týždeň dve osoby), dedina bola prekliata a zo dňa na deň opustili dedinu a hľadali si nové miesto na postavenie novej dediny. Tak so svojimi jednoduchými príbytkami zanechali aj svoje polia, svoju úrodu.
Boh mi počas celej misie preukazoval veľkú lásku a ochranu. Miesta, ktoré sme navštevovali, boli niekedy veľmi nebezpečné, či už rôznymi zvieratami, ktoré tam žili ako napr. hady, krokodíly, levy, ale i množstvom mín, ktoré tam ostali ešte od vojny, či rôznorodými chorobami. Spomínam si na jednu situáciu, keď sme sa chceli dostať na jednu vzdialenú dedinku. Autom sme prechádzali močiar, v ktorom sme zazreli krokodíla aj kobru, v tom auto zastalo a nechcelo naštartovať. V tom čase som mala aj chorobu (25 otvorených rán na tele) a boli sme v oblasti mín. No Boh ma celý čas napĺňal veľkou istotou a pokojom, že sa na Slovensko vrátim živá a zdravá. A tak sa aj stalo. Napriek množstvu chorôb, ktoré som tam prekonala, vrátila som sa s úplným zdravím a veľkou radosťou.
Krajiny tretieho sveta potrebujú pomoc finančnú, duchovnú, aj praktickú. Preto sa netreba trápiť, ak nemôžeme ísť na misiu a pomôcť konkrétne alebo ak nemáme dosť financií, modlitby a pôst sú podľa mňa základom všetkého. Taktiež sa chcem týmto poďakovať všetkým, ktorí si na mňa spomenuli v modlitbe. Ďakujem.
Janka Jopková, absolventka PF KU