Je sobota 19. septembra 2015, 6.30 ráno, keď mi zvoní budík, aby som vstal a pripravil sa na odchod do Bratislavy. Zajtra nás tam čaká nevšedné podujatie, avšak v moderných dejinách Slovenska už druhé v poradí, Národný pochod za život. Veci už mám zbalené, pripravený ruksak aj s pršiplášťom, veď na nedeľu hlásia dážď. A v batohu mám aj niečo pod zub, aj keď nie iba z chleba žije človek, ale predsa, aj z chleba. Nuž prebúdzam sa do nového rána, no mojim telom preniká náhla silná bolesť hrdla, bolesť hlavy a nádcha. Som z toho vedľa. Áno, som z toho vedľa, lebo presne po dvoch rokoch sa mi situácia opakuje.
Aj vtedy, pred dvoma rokmi som sa tešil na prvý Národný pochod za život v Košiciach, v mojich milovaných Košiciach, kde som pred rokmi na dlážke košickej katedrály prijal dar kňazstva, kde som dal sľub, že len Bohu a jedine Jemu chcem patriť. No môj prvý Národný pochod za život nakoniec skončil vo vysokých horúčkach v mojej ružomberskej izbičke. Pár týždňov predtým sme sa vrátili z Brazílie zo Svetových dní mládeže, z úžasného celosvetového, ale fyzicky vyčerpávajúceho podujatia. Teraz sa to prejavilo. Náhle zmeny počasia v Brazílii, napätie, cestovný stres a klimatizácia letiskových hál oslabili môj organizmus až natoľko, že som zmeškal nielen prvý Národný pochod za život, ale nasledujúce tri týždne som trávil v ružomberskej nemocnici. Trápilo ma to a veľmi bolelo, nuž na prvý Národný pochod za život som sa vydal duchovne, modlitbou, obetou a v horúčkach na svojom lôžku.
Teraz po dvoch rokoch sa situácia opakuje. Nie, do Ria som už počas prázdnin necestoval, ba naopak nedávno skončené prázdniny mi dobre poslúžili k oddychu. Na začiatku akademického roka sa cítim v dobrej fyzickej a duševnej kondícii. A predsa som ochorel. Ako blesk z neba už pred dvoma týždňami ma zastihla angína, následná návšteva u lekára a antibiotiká mi veľmi pomohli a postavili ma na nohy. Už pár dní som sa opäť cítil OK. No potom prišlo včerajšie ráno. Bolesť hrdla, hlavy a silná nádcha môj plán zmenili. Aj druhý Národný pochod za život trávim vo svojej izbičke v Ružomberku. A trápi ma to, bolí ma, že nemôžem byť tam, aby som aj ja vyjadril svoju vďačnosť za dar života. Ležím v posteli, modlím sa a Národný pochod sledujem cez televíznu obrazovku a opäť sa modlím. Medzitým mi volá jedna známa, je veľmi chorá, cíti sa osamelo, prosí ma o modlitbu a o svätú omšu. Upokojujem ju, modlím sa za ňu a zajtra aj odslúžim svätú omšu. Aj ja potrebujem upokojenie. Robí tak môj spolubrat Dušan, ktorý je cez víkend tiež tu v Ružomberku, má službu v našom kostole, navštívi ma, pýta sa, ako sa mám a prinesie mi aj obed. Upokojuje ma aj ďalší spolubrat z UPaC-čka, vlastne jeho šéf, otec Róbert. Ten na Národný pochod do Bratislavy spolu s desiatkou študentov včera ráno odcestoval, telefonujeme si, modlíme sa za seba a povzbudzujeme sa.
Nuž toto je môj druhý Národný pochod za život. Ja len dúfam, že teraz už neskončím na tri týždne v ružomberskej nemocnici a že skoro vyzdraviem. Ono tie tri týždne vtedy v nemocnici mali svoj význam. Spolu s istým šesťdesiat ročným pánom som celý ten čas zdieľal jednu nemocničnú izbu. Každý deň som sa modlil, slúžil som svätú omšu, čítal Sväté písmo a on sa po niekoľkých dňoch ku mne pridal. Začal mi miništrovať, spolu sme sa modlili a dokonca sa aj vyspovedal. Pár dni po mojom návrate z nemocnice som sa dozvedel smutnú správu, že ten pán náhle zomrel. Nuž takto si Boh poslúžil mnou a mojou chorobou. Verím, že môj spolupacient je už v nebi.
Dnes už viem, že to vtedy malo význam, že význam má aj to, že dnes pochodujem nie v uliciach Bratislavy, ale doma v Ružomberku vo svojej izbičke, no s modlitbou v srdci a na perách z vďaky Bohu za všetko, z vďaky Bohu aj za dar života.
Jozef Žvanda
Foto: Internet