Domácnosti, v ktorých po tieto dni bývame, sa nachádzajú v RIU, v časti Madureira. Je to pomerne chudobná časť mesta a ako trpko poznamenáva Marcilio, náš mladý hostiteľ, počítačový odborník, ktorý vo svojom dome býva so svojou manželkou, svokrou a švagrinou, táto časť mesta je v noci pomerne nebezpečná. Sám som to zakúsil neskoro večer pri návrate domov. Bol som si neistý, keď som na ulici spozoroval tmavé vyšportované postavy unudených mladíkov.
Naši domáci sú však milí ľudia. A podobnú skúsenosť majú aj iní Slováci, ktorí bývajú v iných brazílskych rodinách. Obdivujem ich. Napriek skromnosti života a príbytku nás do svojho domu prijali ôsmych unavených pútnikov. Avšak z každého ich kroku a slova je cítiť, že aj tu v Brazílii platí: Hosť do domu – Boh do domu.
Marcilio túži, aby sme sa u nich cítili naozaj dobre. Keď vycíti neistotu niekoho z nás, keď spozoruje moju neistotu, hneď príde za mnou, potľapká ma po pleci a povie: „Feel free, my friend, Feel free, my friend – cíť sa slobodne, môj priateľ.“ Táto skúsenosť je skúsenosťou, ktorú nemôže získať turista, ani biznismen, ani fotograf, jedine pútnik s otvoreným srdcom, ktorého prijali otvorené srdcia, inšpirované Kristom.
O. Jozef Žvanda, 26.07.2013, Rio de Janeiro