Čo sa Vám vynorí pri pojme pastier? Možno scenéria krajiny, kde pastier pasie svoje ovečky, pomaly sa za nimi uberá, vedie ich k žriedlu napojiť sa, bdie nad nimi, chráni ich pred dravými vlkmi, hľadá im najlepšie šťavnaté pastviny, robí všetko pre to, aby ich šťastlivo priviedol večer späť do ovčinca. U nás na Liptove je možnosť pomerne často vidieť pasúce sa ovečky, počuť cingot ich zvoncov. „Nemé“, bezbranné ovečky odkázané na ochranu svojho pastiera. Ale napriek tomu stále slobodne sa pasúce a svojsky „bľačiace“.
Aká veľká musí byť prezieravosť pastiera. Vopred musí premyslieť, ako pásť ovečky, kde ich zahnať. Potrebuje sledovať počasie, sledovať okolie, či na ne nečíha nebezpečenstvo. Myslím, že je to veľmi náročná práca. Či fúka vietor, alebo sa strhne dážď, či je pastier unavený, alebo má nejaké problémy (možno i zdravotné), pasie svoje ovečky. Ovečky to nevedia, oni sa len bezstarostne pasú. V srdci takéhoto pastiera je zaiste kus lásky, radosti a obetavosti. Určite nepasie z donútenia. Takú prácu dokáže vykonávať len ten, kto má rád zvieratá, prírodu a nebojí sa ťažkostí a námahy.
Ponúka sa nám možnosť zaujímavého obrazu prirovnania Božej starostlivosti o nás. Tým prvým a najlepším Pastierom je sám Pán Ježiš, ktorý sa o nás stará a ochraňuje nás. Má aj svojich pomocníkov, ktorým zveril zodpovednosť za ovečky. Sú nimi naši kňazi – pastieri, ktorí bdejú nad nami. Častokrát si to vôbec neuvedomujeme.
Ako je to s našimi pastiermi? Ako ich prijímame? Kňaza vnímame veľakrát len ako nejakého policajta, ktorý striehne, aby nám vyčítal, čo robíme zle, vydáva príkazy a zákazy. Takýto skreslený pohľad je žiaľ veľmi častý. A tak sa kňaz stáva stredobodom záujmu. Hľadáme na ňom chyby, čo on robí, alebo nerobí… Najlepšia obrana je predsa útok! Veď ten kto vraví, ako máme žiť, sám tak predsa musí! A tak kritizujeme, ohovárame… A akosi zabúdame na to, že kňaz je (tak isto ako my) len obyčajný človek, ktorý má tiež svoje chyby a slabosti. Akosi nechceme vidieť druhú – hlavnú – stránku jeho správania. Pastier oviec chce pre svoje zverené stádo určite len len to najlepšie. Aj kňaz robí všetko pre to, aby sa dobre postaral o svoje zverené „ovečky“. Má len jedinú túžbu. Priviesť ovečky šťastlivo do ovčinca, ktorým je Cirkev. Ide mu o to hlavné. Túži pomôcť všetkým ovečkám nájsť správnu cestu a priviesť ich do Neba. A na tejto ceste, ktorá je namáhavá, chce im aj pomáhať. Berie ich ako „Dobrý pastier“ na svoje plecia, keď sú zranené a nevládzu. Často je to neviditeľné, skryté. Nevidíme hodiny, ktoré vytrvá v modlitbách za nás, nevidíme obety, ktoré koná. Nevidíme, ako často ďakuje za každú zverenú ovečku, ktorá sa pasie na spoločných pastvinách, odprosuje za každú, ktorá sa prieči a “s tvrdohlavosťou barana“ chce isť svojou cestou, kde číha nebezpečenstvo, prosí za zatúlané ovečky aby sa vrátili, hľadá spôsob, ako na ne zavolať, ako ich osloviť a priviesť ich späť…
Prajem sebe, ale aj Vám, aby sme sa viac modlili za našich duchovných pastierov, vyprosovali im sily v ich namáhavej a obetavej službe. Raz som počula prirovnanie a myslím, že správne. Máme takých kňazov, ako sa za nich modlíme a takých, akých si zaslúžime. Vzájomne sa potrebujeme. Tak ako my potrebujeme ich pomoc, tak oni potrebujú našu. Veď načo by boli pastieri, keby neboli ovečky a na druhej strane – čo by si počali ovečky bez pastierov? Končí sa týždeň modlitieb za duchovné povolania. Naše modlitby za dobrých a svätých kňazov sa však práve teraz môžu zintenzívniť. Veď akých kňazov si vyprosíme, takých budeme mať. Našu pomoc prostredníctvom modlitieb veľmi potrebujú, aby čo najlepšie vykonávali svoje kňazské povolanie a ostali mu verní až do konca…