Tento rok som sa rozhodla putovať na miesto Santiago de Compostela k pozostatkom sv. Jakuba, apoštola. Lepšie povedané, Boh mi dal milosť putovať, ja som len odpovedala na Jeho volanie.
Vedela som, že to nebude ľahké, ale vedela som tiež to, že idem s ľuďmi, ktorých mám rada a ktorí sú mojimi priateľmi, po púti ešte lepšími. Vedela som, že sa na nich môžem spoľahnúť a tiež, že sa budem snažiť pomôcť im niesť ťarchu. Nie niesť batoh, ale skôr to, čo majú v srdci, čo nesú v sebe. Únavu, bolesť, ale i radosť z každého prejdeného kilometra. Tvorili sme skvelú skupinu, dovolím si povedať- putujúcu rodinu. Tvorili ju štyria kňazi: o. Róbert, o. Dušan, o. Ondrej a o. Jozef a štyria laici: Katka, Ivka, František a ja – Darka. Okrem svojich osobných úmyslov som myslela aj na našu Katolícku univerzitu, na študentov, pedagógov i zamestnancov. Stretnutie s pánom rektorom i prorektorom univerzity zhruba týždeň pred odchodom ma naplnilo istou odvahou a radosťou, že vôbec môžem ísť na cestu a niesť so sebou aj našu univerzitu, ktorá mi je veľmi blízka a v tomto čase taká krehká, doudieraná a potupená. Ako dieťa, keď ho neprajníci vysmejú. Vtedy ho treba zobrať do náručia a utešiť, no nie lacnými slovami, ale skôr skutkami a konkrétnymi krokmi. Toto dieťa, našu univerzitu, som dala do rúk Bohu počas jedenástich dní púte. Nikto mu ju nevytrhne z rúk!
Cesta oficiálne začínala v Porte. Tam sme sa stali ozajstnými pútnikmi na základe kredenciálu (preukazu pútnika). Každý deň sme začali rannými chválami o 6.00 po nich sme sa vybrali na cestu. Správny smer nám ukazovali žlté šípky. Stratiť z dohľadu žltú šípku znamenalo stratiť smer. Tak je to aj v duchovnom živote. Akonáhle stratíme z očí Krista, strácame smer. Blúdime. Keď sa aj stalo, že sme si nevšimli odbočku, bolo potrebné vrátiť sa a znova sa napojiť na správnu cestu. Pretože už správna cesta je cieľom (ako povedala moja spolupútnička Katka) a je len otázku času, kedy doňho dorazíme.
Počas púte išiel každý svojim tempom, väčšinou vo dvojiciach, trojiciach. Aj keď sme počas dňa nekráčali všetci spolu, večer sme sa stretli na sv. omši, večeri, spoločne sme sa pozdieľali. Najsilnejšie ma oslovila práve sila spoločenstva. To, ako nás Duch Svätý zjednocoval, viedol, povzbudzoval a staval stráž na naše pery. Každý so svojimi slabosťami, ale i darmi obohatil toho druhého, pomáhal mu na ceste. Vzájomné prijatie a odpúšťanie nieslo sa každým dňom. Napokon sme jedli jeden Chlieb zhromaždení okolo jediného stola. Ten Chlieb bol našou silou. Ten dával odvahu do každého dňa a chránil nás. Nepochybne nás chránil. Jeho prítomnosť nám pripomínali aj vysoké kamenné kríže, ktoré boli pre nás duchovnými oázami, keď už duch nevládal a telo ešte menej. Aký veľký je rozdiel medzi pohľadom na kríž v situácii, keď je sucho, teplo, slnko páli a bolí chrbát z batožiny, kilometre pred nami a za nami nie je žiadna dedina a je rozdiel, keď pohliadneme na kríž v pohodlí domova. No je pravda , že aj keď sme mali svoje bolesti, ešte stále sme boli oproti Kristovým bolestiam ako na dovolenke. Doslova na prechádzke.
Prežili sme krásne chvíle. Možno by sa očakávalo, že najkrajším zážitkom bude pre mňa príchod do Santiaga, či na Finisterru, kde naša púť oficiálne končila, no pre mňa bola najsilnejším zážitkom sv. omša v meste Pontevedra. Bola nedeľa. V ten deň sme prešli len 18 km. Bolo horúco. Tešili sme sa, že si oddýchneme, načerpáme sily do ďalších dní. Na sv. omši sme boli v miestnom kostole. Bola to slávnosť, obyvatelia sa pripravovali sa na sviatok Panny Márie, pútničky, alebo Kráľovnej pútnikov. Liturgiu doprevádzal spevácky zbor, ktorý jej dával slávnostný rozmer. Pohľad na našich kňazov pri oltári ma napĺňal hrdosťou a vďakou za nich. Opálení v albách so zlatými štólami boli ako anjeli. No pre mňa sú to predovšetkým obetaví hrdinovia a ľudia s veľkým srdcom. Každý z nich ma inšpiroval do ďalších dní na univerzite ale i do osobného života a duchovného rastu. Pokora, odovzdanosť Božej vôli, humor, nábožnosť, zodpovednosť, vytrvalosť, obetavosť … to sú čnosti a postoje, ktorými ma inšpirovali. Keby vládali, iste by kohokoľvek z nás niesli na pleciach a tak isto my, ich duchovné deti, by sme niesli ich. No skutočnosť, že niekto kráčal pri mne bola viac ako keby ma niesol na pleciach.
A aký bol pocit, keď sme prišli do Santiaga? Azda by bolo dobré predstaviť celý ten deň. Ráno bolo ako každé iné. O 6:00 sme sa pomodlili ranné chvály a po nich hor sa na cestu. Bola ešte tma, cestu osvetľovala čelovka a mobily. V ten deň sme mali prejsť 32 km do mesta Tuy. Deň bol náročný, bol to boj o ubytovanie. Miestami sme išli takmer behom. Šťastní sme doputovali do mesta Tuy, avšak nebolo pre nás miesto v ubytovni… Čo robiť? Rozhodli sme sa, že pôjdeme ďalej, čo iné ostávalo? Mali sme nádej, že najbližšie kilometre bude nejaký alberg (ubytovňa pre pútnikov) alebo aspoň bar, kde si oddýchneme a pôjdeme ďalej. Nebolo nič… Bez vody, v dusnom počasí nás zachránil automat s chladenými nápojmi. Po pár kilometroch sme natrafili na supermarket (supermercado). Bolo to asi 7 km pred Santiagom. Nálada bola neporovnateľne lepšia. Rezkým krokom sme sa vybrali na poslednú etapu cesty, ktorá bola nepochybne jedna z najťažších. Nájsť alberg bolo náročné, a tak naše kroky smerovali ku Katedrále sv. Jakuba. Boli sme šťastní, hoci sme stále netušili, kde budeme nocovať… Otec Róbert s otcom Ondrejom išli na prieskum, ostatní sme ostali na námestí pred katedrálou. Je ťažko opísať ten pocit. Iste to bola vďaka za veľkú milosť, hlavne pre tých, ktorí tam boli prvýkrát, teda aj pre mňa. Bol to aj pocit istej nostalgie, ale s vedomím, že cesta neskončila (čakalo nás ešte zhruba 80 km na Finisterru). Napokon sa podarilo nájsť ubytovanie, neďaleko katedrály bol bývalý seminár, ktorý slúži ako ubytovňa pre pútnikov. Šli sme tam a až na druhý deň sme pochopili, že to bol zázrak, pretože na druhý deň už pre nás nebolo miesto a museli sme ísť na Monte do Gozo miestnym autobusom. Únava bola zjavná. Prešli sme asi 45 km. Taký bol náš prvý víťazný deň. Druhý víťazný deň bol, keď sme doputovali na Finisterru… Koniec zeme, koniec aj našej púte, no len zdanlivý, pretože naša životná púť pokračuje až do posledného dychu. Pevne verím, že toto nebola moja posledná púť a že mi Dobrý Boh dopraje ísť tam znova. Azda inou trasou, s inými úmyslami, možno s inými ľuďmi, no hlavne s Kristom ruka v ruke. Vždy sa chcem pevne držať jeho ruky a to odporúčam každému. Verím, že oslávená rana na ruke ho už nebolí, a tak môže byť môj stisk silný.
Darka Obušeková, PF KU