Boží prísľub. Môže to byť prastarý sen, niečo, čo má človek v hlave od detstva a Boh mu konečne potvrdí, že ide za tou správnou vecou. Môže to byť nová perspektíva, nový zmysel života, ktorý sa zdá byť tak nedosiahnuteľný, že si ho človek sám takmer netrúfa vytýčiť. Je to vidina slobody, uzdravenia, spasenia, vidina nápravy toho, čo je práve teraz v neporiadku. Všetky božie prísľuby však majú jedného spoločného menovateľa – je to výzva na boj.
Ak už Boh sľubuje, tak často veci veľké a bláznivé. Abrahámovi sľúbil potomstvo s neplodnou ženou. Izraelitom v Egypte vzdialenú zasľúbenú zem. Petrovi, že ho naučí loviť ľudí. A predsa, Abrahámovi prikazuje, aby mu obetoval svojho vytúženého syna, izraelitov necháva blúdiť púšťou štyridsať rokov a nakoniec nechá apoštolov, aby sa prizerali, ako sa sám dobrovoľne vydáva do rúk vlastných katov. Tu sa určite mnohí pýtali sami seba, či to vôbec Boh s nimi myslel vážne, alebo ak aj áno, či sa ešte vôbec oplatí za ním ísť.
Ak Boh dá svoj prísľub, ukáže človeku novú cestu. Ukáže mu časť svojho plánu s ním, no zároveň niečo veľké, za čo sa oplatí bojovať. Niečo tak ohromné, že sa za tým oplatí ísť tou najtesnejšou bránou a tou najužšou cestou. Aj diabol rád ponúka človeku cesty a na ich konci veľkolepé ciele. Ibaže vždy chce za ne aj protislužbu: Iba obyčajnú poklonu, malé vybočenie z cesty, jedinú výnimku zo svojich zásad. Stačí jediná zrada, jediná nevera, jediné klamstvo. Akurát neexistuje nijaká garancia, že to, čo človek následne získa, vzápätí nestratí a či nestratí ešte aj čosi naviac. Keď človek dostane prísľub od Boha, čaká ho oveľa viac: Neustály boj za pravdu, krvavý zápas o vernosť, veľké skúšky charakteru. Ak však človek vytrvá, nakoniec zistí, že to všetko stálo za to. Lenže koniec cesty je často v nedohľadne. A tam niekde medzi prísľubom a jeho naplnením je horúca a nevľúdna púšť. A tú má diabol rád. Nie je nič ľahšie, ako presvedčiť človeka blúdiaceho a vysileného uprostred púšte, že jej koniec neexistuje. Že sa človek svojho prísľubu nikdy nedočká, že samotný prísľub je len prelud jeho fantázie. A človek je ponechaný na pospas depresií, prázdnote, rozkladu, deštrukcií.
Je také ľahké odmietnuť tú bolesť, zavrhnúť to nekonečné utrpenie, s hnusom sa odvrátiť od rozkladajúcich sa plánov. Lenže aj Lazár dúfa v Ježišovo uzdravenie a predsa umiera a jeho telo začína páchnuť, aj sám Ježiš sa necháva sňať z kríža, oplakať a uložiť do hrobu. Až potom Boh prichádza v celej svojej sláve a všetkých pochybujúcich necháva onemieť úžasom, keď neváha porušiť všetky ľudské a fyzikálne zákony, len aby naplnil svoj dávny prísľub. On jediný to dokáže. Chce len jedno – našu plnú dôveru.
O chvíľu sa začne jeseň, čas tvrdej reality nového semestra, čas ťažkej a namáhavej práce. Slnko uvidíme čoraz zriedkavejšie a čím chladnejšia bude príroda, tým viac práce nám pribudne. Život sa na chvíľu stane krutým, možno až bolestivým. Keď však konečne príde jar a po nej ďalšie leto, uvedomíme si, že sme opäť urobili ďalší krok vpred, že máme za sebou ďalšie študijne úspechy, a že je náš cieľ opäť o čosi bližšie. Boh na svoje prísľuby nezabúda. A preto má byť človek dosť múdry na to, aby sa nevzdal toho, čo mu patrí.
Mgr. Slavomíra Matlová