Dňa 9.4.2019 sa v priestoroch Univerzitného pastoračného centra Jána Vojtaššáka v Ružomberku uskutočnila prednáška pod názvom – Dobrovoľníctvo v Afrike cez Charitu. Hosťom otca Dušana Galicu bola dobrovoľníčka Lucia, ktorá v rámci jedného z projektov Slovenskej katolíckej charity (ďalej len SKCH) strávila niekoľko mesiacov v africkej Rwande.
Krajina plná smútku
Lucia už od detstva vykonávala dobrovoľnícku činnosť v rôznych oblastiach, v minulosti dokonca navštívila Tanzániu. Projekt SKCH teda považovala za vhodnú príležitosť opäť sa do Afriky vrátiť a venovať sa tu niečomu zmysluplnému. Jej pôvodným zámerom bolo pridať sa k projektu v Ugande, kde SKCH spravuje centrum pre deti nakazené vírusom HIV, nakoniec však prijala návrh vycestovať do Rwandy, kde sa jej podarilo tak úspešne udomácniť, že si pobyt z pôvodných šesť mesiacov predĺžila o ďalšie štyri.
Rwanda sa nachádza v Strednej Afrike, jej hlavné mesto je Kigali, oficiálnymi jazykmi sú angličtina, francúzština, svahilčina, a jazyk Kinyarwanda. Rwanda sa nazýva aj krajinou tisícich kopcov a jej priemerná nadmorská výška je asi 1500 metrov, čomu zodpovedá aj priemerná teplota 24 stupňov. Veľmi markantný je kontrast bohatstva a chudoby medzi vyspelým hlavným mestom Kigali a Rwandským vidiekom. Lucia pracovala asi 190 kilometrov juhozápadne od hlavného mesta, cesta verejnou dopravou trvala asi päť hodín, pretože tridsať kilometrov viedlo po neasfaltovanej ceste. Napriek všetkému je v porovnaní s ostatnými africkými krajinami Rwanda považovaná za najvyspelejší štát, podľa slov Lucie je to čosi ako „africké Švajčiarsko“.
Medzi obyvateľmi Rwandy vládne všeobecný smútok, strach a nedôvera. Môže za to genocída z deväťdesiatych rokov, v rámci ktorej bolo zavraždených viac ako 800.000 miestnych obyvateľov z kmeňa Tutsiov a Hutuov, niektoré štatistiky však uvádzajú až 1.001.200 obetí. Práve v týchto dňoch v Rwande prebiehajú stodňové spomienkové akcie pri príležitosti dvadsiateho piateho výročia tejto tragickej udalosti. Zmienená časť nedávnej histórie sa už stala povinnou súčasťou školského vyučovania, zároveň je po celej krajine umiestnených množstvo pamätníkov, hrôza spred rokov sa teda konštantne uchováva v pamäti miestnych obyvateľov. Na druhej strane, hovoriť na tému genocídy v bežnej spoločnosti je problematické, pojmy ako „genocída“, „tutsi“ a „hutu“ sú tu vyslovene zakázané. Misionári preto vynakladajú veľkú snahu, aby miestnych obyvateľov priviedli k zmiereniu. Odhliadnuc od krvavej histórie Rwandy, miestni obyvatelia sú ako všetci ostatní: sú pracovití, čistotní, vážia si svoj národ a pestujú svoju kultúru, sú to hrdí kresťania a mariánski ctitelia, no zároveň medzi nimi vo veľkom prekvitá polygamia. V meste Kibeho sa nachádza Sanktuárium Panny Márie Sedembolestnej, vybudované pri príležitosti série mariánskych zjavení z osemdesiatych rokov. Ide o jediné tunajšie zjavenia schválené Cirkvou, v rámci ktorých Panna Mária ľudí varovala pred genocídou a vyzývala ich k pokániu.
Formácia detí aj rodičov
Lucia pracovala ako dobrovoľníčka v Kultúrnom centre svätého Vincenta v meste Kibeho, kde mala na starosti celkový chod zariadenia, administratívu, formáciu zamestnancov a podobne. Kultúrne centrum svätého Vincenta vybudovala SKCH v spolupráci s miestnou rehoľou Pallotínov v roku 2016 a jedným z dôvodov jeho vzniku bola snaha pomôcť príslušníkom kmeňa Pygmejov integrovať sa do spoločnosti. Ide o kmeň pôvodných obyvateľov Rwandy, ktorých za účelom vybudovania národného parku vláda vysťahovala z ich prirodzeného prostredia, dažďového pralesa, takže sa ocitli na okraji spoločnosti. Pôvodným zámerom zakladateľov centra bolo vybudovať materskú školu, tamojšia byrokracia však vznik materských škôl extrémne komplikuje, nakoniec teda vzniklo kultúrne centrum, plniace funkciu materskej školy.
Ako jediná alternatíva k miestnym spoplatneným súkromným škôlkam, centrum poskytuje deťom z chudobných rodín možnosť prípravy na školskú dochádzku. Deti sa tu od pondelka do piatka učia čítať a písať, prebieha tu aj vyučovanie matematiky a anglického jazyka. Okrem toho majú deti možnosť rozvíjať vlastnú kreativitu, hlavne prostredníctvom hudby, tanca a tvorivých dielní. Deťom sa tu vštepujú základné hygienické návyky, ale v náplni práce zamestnancov je aj pravidelné podávanie stravy, monitorovanie hmotnosti detí alebo čistenie ich pokožky od púštnych bĺch. Takáto aktivita centra predstavuje aj formáciu rodičov, pretože kopíruje podmienky miestnych základných škôl: deti sem musia prichádzať čisté, ostrihané, čisto oblečené a obuté, zároveň sa rodičia učia pravidelne zúčastňovať na rodičovských združeniach. Základné školy sú totiž vo svojich nárokoch nekompromisné a deťom za nedodržanie pravidiel hrozí vylúčenie, často sa potom stáva, že deti školskú dochádzku úplne zanechajú. Okrem aktivít zameraných na deti v predškolskom veku centrum poskytuje aj doučovanie angličtiny a matematiky žiakom základných škôl. Činnosť Centra medzi miestnymi obyvateľmi dosahuje veľký úspech, ale jeho kapacita až donedávna nestačila požiadavkám verejnosti, preto bolo nevyhnutné centrum rozšíriť. Našťastie sa podarilo postaviť novú budovu a od začiatku práve prebiehajúceho semestra sa v nej naplno rozbieha vyučovací proces. Jej súčasťou sú tri triedy a sedem zamestnancov a navštevovať ju bude asi sedemdesiatpäť detí.
Ak má niekto záujem dozvedieť sa o centrách na území Ugandy a Rwandy o čosi viac, odporúčame návštevu stránky www.charita.sk. Okrem iného tu možno nájsť informácie o známom projekte adopcie na diaľku či o aktivitách SKCH na území Európy, Ázie a Južnej Ameriky.
Text: Slavomíra Matlová
Foto: Internet