Jednou z hlavných postav románu Hlava XXII. od Josepha Hellera je vojak americkej armády Milo, ktorý je zvláštnou postavou a z vojny si urobí biznis. Vďaka známostiam po celej Európe kupčí a bohatne. Milo neváha vstúpiť ani do absurdných vecí. Zmluvou s nepriateľom dohodne, že za veľký balík peňazí zbombarduje vlastný letecký bojový útvar. Plán sa nakoniec podarí. Keď obrovským balíkom peňazí podplatí americkú vládu, odškodné dostanú aj rodiny nevinných obetí a ešte mu aj zvýši na ďalšie kšefty, Milo vychádza z tejto absurdity ako víťaz. Či je tento príbeh pravdivý alebo nie? V každom prípade vykresľuje Absurdistan, absurditu ľudského života, čoho je človek schopný pre balík peňazí.
Absurdistan, zdá sa, že aj tak by sme mohli pokojne z rôznych dôvodov nazvať našu krajinu. Povedzme Absurdistan v politike, Absurdistan nevyplácania miezd, Absurdistan nezamestnanosti, Absuridstan v školstve a zdravotníctve, Absuridstan rozvodovosti a zadlžovania krajiny, atď. atď. Absurdistan na každom kroku. Do tohto tzv. Absurdistanu nám zaznieva dnešné evanjelium, v ktorom nám Ježiš ponúka podobenstvo odpozorované z vinice. Hovorí: „Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ Už veľakrát sme počuli tieto Ježišove slová. Ako ich chápať a tak naštrbiť piliere nášho Absurdistanu?
Tým viničom je Ježiš. On čerpá potrebné živiny z úrodnej zeme, ktorou je dobrota a láska nebeského Otca. Ježiš túto lásku posúva ďalej od koreňov cez kmeň do jednotlivých ratolestí až ku konkrétnemu púčiku. Ratolesťami sme my. Stali sme sa nimi v krste, keď sme boli naštepení do Krista. Od tejto chvíle začala do nás prúdiť od Otca cez Syna milosť Božia, Božia láska. Táto láska sa dostáva ku každému púčiku, ku každému pokrstenému, aby sa časom premenila na chutné ovocie. V prírode však možno odpozorovať aj iné veci. Zásahy človeka chcú umelo urýchliť proces rastu, chcú čím skôr dosiahnuť ovocie. Vidíme, že to sa dá, no v mnohých prípadoch takto vyprodukované ovocie je bez chuti a obsahuje množstvo škodlivín. V prírode sa tiež stáva, že niekedy niektorá z ratolesti, ak ju napadnú škodcovia, vyschne. Vinohradník, ktorý obchádza vinicu a vidí uschnutú ratolesť, odtne ju. A pretože drevo viničovej ratolesti sa hodí jedine na prinášanie chutného ovocia, nie však pre tesára či stolára, nakoniec ju vinohradník hodí do ohňa a spáli. Aby ratolesť viniča bola užitočná a prinášala chutné ovocie, nemožno ľudskými zásahmi urýchľovať proces rastu. Ratolesť musí byť aj napriek niekedy nepriaznivému počasiu trpezlivo spojená s viničom a nesmie byť napadnutá škodcom. Potom je nádej, že nakoniec ovocie príde.
Ako dobre sa v tomto príklade z prírody môžeme nájsť my… Ježiš nás nazýva ratolesťami, a hovorí, že len keď budeme spojení s ním, len vtedy budeme prinášať chutné ovocie. Nie sme však denne vystavení pokušeniu oddeliť sa od viniča a chcieť dosiahnuť ovocie, úspech iba vlastnými silami? Takto je však naša ratolesť, takto som ja vystavený nebezpečenstvu škodcov. Tých škodcov je veľa. Niekedy ním môže byť jednoduché povrchné porovnávanie sa. V Absurdistane môžeme ľahko nadobudnúť dojem, že byť čestným a zodpovedným človekom sa neoplatí. Vo svojom okolí máme na to veľa dôkazov. V našom susedstve môžu bývať na prvý pohľad úspešní ľudia, v práci môžeme mať na prvý pohľad úspešných spolupracovníkov, ktorí však s Ježišom nemajú nič spoločné. A predsa sú úspešní. My sa s nimi povrchne porovnávame a nadobúdame dojem, že aj keď sme napojení na Ježiša, že sme neúspešní. V Absurdistane nám denne hrozí, že nás vyhodia z práce, zažívame napätia v rodine, v manželstve, ak chceme seriózne vychovať svoje deti, čelíme ich obrovskému nepochopeniu. Tak potom, ako to je vlastne s tým viničom a ratolesťami?
Prinášať plody však v Ježišovom chápaní neznamená na prvom mieste podávať výkon, hromadiť majetok, byť úspešným podľa ľudského merítka. Vo svetle evanjelia nejde o zvláštne výkony, o umelé urýchľovanie procesov za cenu kompromisov a podliezania latky. Vo svetle evanjelia ide o prejav nového života z viery, ktorý má svoj trvalý základ v Ježišovi. Tí, čo žijú bez Ježiša, často vlastnia materiálne statky a možno sú aj šťastní, zažívajú pokoj a dobro. Možno, že áno, možno že z krátkodobého hľadiska áno. Keď sa raz však situácia náhle zmení, keď príde choroba, keď zostarne a zostane sám, náhle ovocie stŕpne. A čo otázka večného života? Prinášať ovocie znamená byť spojený s Ježišom, dôverovať mu a prežívať s ním aj radosti života, aj radosť z práce, z dobrého životného postavenia, z nového domu či auta, ale znamená to zostať s Ježišom aj v nepriazni života, v búrke, víchrici, v zime, v chorobe, v nezamestnanosti. V každej takejto situácii to znamená vždy sa riadiť Ježišovým evanjeliom, žiť evanjelium, byť charakterným a zodpovedným človekom a tak byť naplnený Božím pokojom, ktorý je nadčasový. Statoční a čestní ľudia možno nemôžu spávať kvôli nedostatku financií, predsa však spávajú pokojnejšie ako tí, ktorí žijú absurdne.
Môžeme sa inšpirovať dnešným prvým čítaním. Muž naplnený ozajstným pokojom, Barnabáš sa napriek tlaku okolia ujíma Šavla, ktorý po obrátení prišiel do Jeruzalema, kde sa chcel spojiť s učeníkmi. No tí ho neprijali, lebo sa báli a neverili mu, že je Pánovým učeníkom. Barnabáš tak ani netuší, že stojí na začiatku veľkého evanjelizačného diela, ktoré zaplní celý svet dobrotou a láskou.
„Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne, prináša veľa ovocia“, hovorí nám dnes Ježiš. Skúsme pouvažovať nad zmyslom nášho napojenia sa na Ježiša. Skúsme seriózne preskúmať, či nie sme napadnutí škodcami, ktorí by mohli náš vzťah s Ježišom narušiť. Skúsme preskúmať, či povrchným porovnávaním sa ľahko nevzďaľujeme od Ježiša. A svojou všímavosťou ponúknime svoj pokoj iným, predovšetkým slabým a opusteným. Tak po malých krôčikoch naštrbíme múry Absurdistanu, aby sa táto krajina pomaly premenila v úrodnú vinicu.
Jozef Žvanda
Foto: Internet