Mnohí sme postrehli, že v týchto dňoch v našom milom meste Ružomberok cestári opravujú cesty, aby sme mohli nimi bezpečne jazdiť. Veď každý z nás sa chce vrátiť domov živý a zdravý, v pokoji a primerane rýchlo. Čím menej trávime času na cestách, tým viac ho môžeme tráviť doma, v kruhu svojej rodiny či priateľov. Cesta je prostriedkom, ktorý spája. Pokoj domova je cieľom. Vzhľadom na spomínané opravy ciest musíme si uvedomiť, že čím viac ich využívame, tým viac im musíme venovať aj pozornosť. V týchto dňoch aj preto musíme s trpezlivosťou prijať isté obmedzenia. A cestári potrebujú naše cesty dôkladne zrekonštruovať, čo si vyžaduje aj istý čas a námahu a znova opakujem, našu trpezlivosť. Vozovky niektorých ulíc sú už opravené, a tak z toho všetci profitujeme, nielen vodiči.
Touto našou súčasnou skúsenosťou si môžeme poslúžiť pre správne pochopenie dnešného Božieho slova. Veď tak ako v prvom čítaní, tak aj v evanjeliovom úryvku je tu reč o ceste, resp. o príprave cesty. V druhom čítaní je reč o trpezlivosti a vo všetkých čítaniach, či už priamo alebo nepriamo, je reč o radosti. Nuž, čo to všetko pre nás znamená?
Dnešný úryvok z Evanjelia podľa Marka začína takto: „Začiatok evanjelia Ježiša Krista, Božieho Syna“ (Mk 1, 1). My už vieme, že slovo evanjelium je gréckeho pôvodu a pôvodne v bežnej hovorovej reči znamenalo radostnú zvesť napr. o víťazstve nad nepriateľom. V tomto zmysle možno úvodné slová Markovho evanjelia chápať aj nasledujúco: „Začiatok radostnej zvesti Ježiša Krista, Božieho Syna.“ Tieto slová nám zároveň vysvetľujú, čo je tou, resp. kto je tou radostnou zvesťou. Najväčšou radostnou zvesťou v dejinách ľudstva je Ježiš Kristus, Boží Syn, o ktorom pred stáročiami prorok Izaiáš povedal: „Hľa, váš Boh! Hľa, Pán, Boh, prichádza so všetkou mocou a jeho ruka bude vládnuť. Odmenu víťaza nesie so sebou a jeho trofeje idú pred ním. Ako pastier pasie svoju čriedu, do náručia berie baránky a kladie si ich do lona; starostlivo vedie ovce brezivé“ (Iz 40, 10-11) Na neho, na Ježiša Krista, Božieho Syna, Radostnú zvesť, sa vzťahujú aj slová dnešného žalmu: „Milosrdenstvo a vernosť sa stretnú navzájom, spravodlivosť a pokoj sa pobozkajú. Vernosť vyrastie zo zeme, spravodlivosť zhliadne z neba.“ (Ž 85, 11-12). Tieto slová naznačujú, že ak do svojho života pozveme Pána Ježiša Krista, spolu s ním sa k nám nasťahujú aj milosrdenstvo a vernosť, spravodlivosť a pokoj. On je Milosrdenstvo, lebo on nás svojou smrťou a zmŕtvychvstaním zmieril so svojim Otcom. On je Vernosť, lebo aj keď my ľudia nie vždy sme verní, On, Boh, Boží Syn, vždy zostáva verný. On je Spravodlivosť, lebo sám seba za nás urobil hriechom, na ňom a skrze neho Boh Otec zadosťučinil spravodlivosti. A on je Pokoj, večný Pokoj a cieľ nášho putovania. Večný Pokoj je cieľ, cesta je prostriedok.
„Hlas volajúceho na púšti: ‚Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!‘“(Mk 1, 3), zaznieva z dnešného prvého čítania a z evanjelia. Kvôli nášmu cieľu, kvôli Pánovi, v ktorom je náš pokoj, potrebujeme pracovať na prostriedku, ktorý nám pomôže dostať sa do cieľa, a ním je cesta. Čím častejšie po nej kráčame, tým viac si vyžaduje našu pozornosť, starostlivosť a potom aj prípadnú rekonštrukciu a s ňou spojenú aj trpezlivosť pre rozličné dočasné obmedzenia. Je to presne tak, ako momentálne s našimi cestami v Ružomberku. Potrebujeme si dať pozor na cestu, ktorou jazdíme, potrebujeme sledovať všetky dopravné značky. V prípade duchovnej cesty nimi sú Božie prikázania, Desať Božích prikázaní. Na každom jednom z nich záleží a ani jedno nemožno podceniť Naša duchovná cesta si vyžaduje tiež starostlivosť o správnu formáciu svedomia vo svetle Božieho slova a spomínaných Božích prikázaní. Rekonštrukcia našej duchovnej cesty sa môže uskutočniť už teraz v Advente, a to zvlášť prostredníctvom sviatosti zmierenia, kde sa ide do hĺbky, aby sme “vyfrézovali” všetky nerovnosti, aby sa naša duchovná cesta od všetkých nečistôt uzdravila. Pre tohtoročný Advent môže sa „frézovanie“ našej cesty zamerať na milosrdenstvo, na naše milé resp. nemilé srdce, ďalej na vernosť resp. nevernosť v povolaní, vo svojom slove, v krstných záväzkoch. Frézovanie, čistenie našej duchovnej cesty, sa môže tiež zamerať na spravodlivosť, čo znamená dať každému to, čo mu patrí. Tu je potrebné sa pýtať, či som dal Bohu, to čo patrí Bohu a človeku, čo patrí človeku. A keďže je spravodlivé dať kúsok zo svojho času Bohu a kúsok zo svojho času človeku, nuž pýtajme sa, ako sme narábali so svojim časom. A napokon je potrebné sa pozrieť na pokoj. Čo je ovocím môjho života, je ním pokoj? Čo prinášam domov zo školy, z práce, z kostola? Je to pokoj či nepokoj? Keď už máme cestu vyfrézovanú a vyčistenú, pokryjeme ju novým asfaltom Eucharistie, aby sa tak spevnil povrch celej vozovky, aby tak vozovka dostala novú pevnosť, rovnosť a bezpečnosť. Celý tento proces vyžaduje trpezlivosť, predovšetkým trpezlivosť so sebou samým a trpezlivosť s druhými, lebo všetko chce svoj čas, tak to platí aj o fyzickej ceste, takto platí aj o našej duchovnej ceste. Obe cesty, fyzická a aj duchovná, sú pre nás prostriedkom, aby sme sa nakoniec šťastlivo dostali do cieľa, či už domov ku svojim milovaným, aby sme sa opäť mohli všetci spoločne tešiť pri večernom stole alebo nakoniec do Večného cieľa, do náručia Večnej radosti, ktorá má aj svoje mená, a to: Milosrdenstvo a Vernosť, Spravodlivosť a Pokoj, rersp. Večný Pokoj. Nuž vykročme na cestu Hlasu volajúceho na púšti: „Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“
Jozef Žvanda
Text a foto: Jozef Žvanda