Kristus Kráľ! Štyri obrazy Ježiša Krista, nášho Pána, vynorili sa mi v mojej mysli v súvislosti dnešnou slávnosťou Krista Kráľa, keď vrcholí liturgický rok. Prvý obraz: Nevinné a bezbranné betlehemské dieťa, malý Ježiš. Druhý obraz: Unavený Ježiš na cestách a vysmädnutý pri Jakubovej studni. Tretí obraz: Ukrižovaný Ježiš, Boží Syn, Boží Baránok na kríži. Štvrtý obraz: Ježiš Kristus – Eucharistia v Bohostánku. Prečo práve tieto tri obrazy?
Práve ony najlepšie vykresľujú tridsať tri rokov Ježišovho pozemského života. Život Krista Kráľa v úplnom protiklade našej ľudskej pozemskej skúsenosti s kráľom. Čo charakterizuje pozemského kráľa?
- Skvostné rúcha?
- Bohatý palác?
- Množstvo služobníctva?
- Dobre jedlo a pitie?
- Rozkazy, ktoré sa musia bezodkladne plniť?
- Múdre či nemúdre vládnutie?
- Úcta či neúcta voči poddaným?
- Nneznesiteľnosť kritiky na vlastnú adresu?
A Kristus Kráľ? Vo všetkých štyroch prípadoch, či už v betlehemských jasliach, či na kríži, či v Eucharistii je odetý v biednom rúchu, ba takmer v úplnej nahote. Čo je jeho palácom? Betlehemská maštaľ, nočná obloha, kalvária a kríž a biedne ľudské srdce, ktoré ho prijíma v Eucharistickom chlebe. A koľkokrát nehodne… Kristus Kráľ nie je obklopený služobníctvom, ale ak mu niekto v betlehemských jasliach okrem Márie a Jozefa slúži, tak medzi prvými sú osol a vôl. A či je dobre živený? Veď neraz o hlade a smäde nemá kde hlavu skloniť. A rozkazy? Ak prikazuje, tak nové prikázanie lásky. Sám žobre o lásku. A ktorý pozemský kráľ by zvykol žobrať? Žobre z jaslí, aby ho prijali. Žobre z kríža, aby ľudstvo prijalo jeho obetu. Žobre z Bohostánku, aby sa mohol stáť pokrmom pre nás. A prijíma, prijíma všetko, prijíma nielen nechápajúcich kritikov, prijíma všetkých, prijíma urážky, kopance, pľúvance, výsmech, tvrdé bezohľadné údery… Nie, nie je to kráľ podľa ľudských predstáv. Lebo akákoľvek pozemská moc, nech by mala akúkoľvek silu, raz smrťou kráľa či kráľov skončí. „Tak predsa si kráľ?“, pýta sa ho Pilát. „Sám si to povedal“, odpovedá Ježiš. Ježiš Kristus je kráľ, je Kráľom. Keď kráľa charakterizuje vláda a moc nad jeho poddanými, ktorá sa raz smrťou kráľa skončí, tak Ježiša charakterizuje iná moc, moc nad všetkým, moc nad všetkými, moc navždy. „Lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho.“ (Kol 1. 16.) Ježišova moc neskončí nikdy, lebo on je kráľom aj nad životom a smrťou. On svojou smrťou a zmŕtvychvstaním raz a navždy zničil smrť. „Lebo on musí kraľovať, kým mu nepoloží všetkých nepriateľov pod nohy. Ako posledný nepriateľ bude zničená smrť.“ Jediným skutočným kráľom je Boží Syn, Boží Baránok, Ježiš Kristus, Kristus Kráľ, ktorý kraľuje naveky.
Štyri obrazy večného Kráľa: Betlehemské dieťa, unavený pútnik Ježiš, umierajúci Ježiš Kristus, Boží Syn na kríži a Eucharistia. Všetky štyri obrazy nielen sú len obrazmi, ale sú skutočnou prítomnosťou Krista Kráľa, ktorý vládne na veky, a tak slúži životu, večnému životu. A toto je druhá podstatná vlastnosť Krista Kráľa, služba životu. Kristus Kráľ slúži životu pre večný život. Ježiš Kristus na každom kroku slúži životu, ba dokonca aj celkom bezbranný v Eucharistii. Kto je jeho telo a pije jeho krv má večný život a on, Kristus Kráľ, jediný skutočný kráľ, mu dá večný život. Čo to znamená pre nás?
Krstom sme dostali účasť na trojakom Kristovo úrade, na kňazskom úrade, ktorý sa uskutočňuje v liturgii. Ďalej je to účasť na Kristom prorockom úrade, čo znamená martýria, resp. vieru hlásať a napokon na kráľovskom úrade, čo je diakonia, a znamená to služba. Nezištná služba bratom a sestrám, ako to počujeme aj v dnešnom evanjeliu, kde sa Ježiš stotožňuje s najmenšími a najslabšími, keď vraví: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto najmenších, mne ste to urobili.“ Ježiš nás dnes pozýva k službe, aby sme slúžili tým najslabším bratom a sestrám, aby sme slúžili jemu, ktorý je ukrytý v nich, aby sme aj my boli v službe životu pre večný život. Nuž, čo konkrétne ponúkneme my, Kristovi Kráľovi, ktorý vládne naveky a ktorý je naplno v službe životu?
Veľmi sa nám pokazili vzťahy, strácame záujem o seba navzájom a do našich životov vstúpila nevraživosť. Čo tak počnúc prvou adventnou nedeľou začať maličkosťou, napr. v službe životu navzájom sa pozdraviť, a tak prejaviť jeden druhému úctu. Tu sa to totiž začína, v úcte, v úcte voči Bohu, v úcte voči človeku, v úcte voči sebe. Začať pozdravom, pozdraviť hoc aj neznámeho človeka na ulici, na autobusovej zastávke, predavačku za pokladňou, vodiča autobusu, pozdraviť policajtov. Navzájom sa pozdraviť. Je to malá, veľká vec, ktorá je však vo veľkej službe životu a ktorá nás viacej priblíži k sebe navzájom a nakoniec k večnému Kristovi Kráľovi, ktorý vládne naveky, v službe životu.
Text a foto: Jozef Žvanda