Sv. Augustín v očiach pápeža Benedikta XVI.
„Ako som začal študovať v seminári,“ – prezradil 17.2.2007 pri stretnutí s rím-skymi bohoslovcami Benedikt XVI. – „od počiatku ma fascinovala osobnosť sv. Augu-stína i augustiniánske prúdy v stredoveku – sv. Bonaventúra, veľkí františkáni, postava sv. Františka z Assisi. Fascinujúca bola pre mňa už vtedy predovšetkým ľudskosť sv. Augustína, ktorý nemal možnosť jednoducho sa identifikovať s Cirkvou, pretože bol na počiatku katechumenátu a musel duchovne bojovať, aby postupne našiel prístup k Božiemu slovu, k životu s Bohom až po veľké ÁNO, ktoré povedal svojej Cirkvi. Teológia sv. Augustína ma preto tak fascinuje, lebo v prvom rade nemá za cieľ byť teologickým systémom – aj keď ním iste je – ale človekom v jeho konkrétnom bytí.´“ Postava biskupa z Hippa (354-430) mladého Ratzingera tak dojala, že sa rozhodol venovať ekleziológii tohto svätca v doktorskej práci. Vyšla v roku 1953 s názvom: „Boží ľud a Boží dom v náuke sv. Augustína o Cirkvi“.
Dňa 22. apríla 2007 Benedikt XVI. putoval k jeho hrobu v Pávii. Dátum pápežo-vej cesty súvisel s 24. aprílom, dňom obrátenia sv. Augustína a jeho krstu. Urna s teles-nými pozostatkami svätca má štyri zámky. Kľúče uchovávajú biskup, predstavený kláštora, starosta mesta a kapitula katedrály – na znamenie toho, že „sv. Augustín patrí bez rozdielu všetkým obyvateľom mesta“.
Neuspokojme sa s tým, čo hovoria a robia všetci
„Mesto Pavia hovorí o jednom z najväčších obrátených v dejinách Cirkvi: o sv. Aureliovi Augustínovi. Zomrel 28. augusta 430 v prístavnom meste Hippo, vtedy obkľúčenom a obsadenom Vandalmi.
V každom živote má obrátenie svoju vlastnú formu, pretože každý človek je niečo nové a nikto nie je kópiou iného. V priebehu dejín kresťanstva nám Pán daroval príklady obrátenia a s pohľadom na ne môžeme nájsť orientáciu. Môžeme hľadieť na samotného Petra, ktorému Pán vo Večeradle povedal: „A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov“ (Lk 22,32). Aj na Pavla, veľkého obráteného.
Vo svojom spise „Vyznania“ sv. Augustín nám opisuje svoje obrátenie, ktoré do-siahlo cieľ krstom od biskupa sv. Ambróza v milánskom dóme. Kto tieto Vyznania číta, môže tiež ísť cestou, ktorou musel ísť Augustín pri svojom dlhom vnútornom boji, aby na Veľkonočnú vigíliu 387 pri krstiteľnici konečne dosiahol sviatosť, ktorá znamená veľký obrat v jeho živote. Keď pozorne sledujeme životnú púť sv. Augustína vidíme, že táto púť sa pri krstiteľnici ešte neskončila.
Ako pred krstom tak aj po krste život sv. Augustína zostal cestou obrátenia, keď aj iným spôsobom až po jeho poslednú chorobu, keď na stenu nechal napísať kajúce žalmy, aby ich mal stále pred očami; keď sa sám vylúčil z prijatia Eucharistie, aby ešte raz išiel cestou kajúcnika a aby z rúk Krista prijal spásu ako dar Božieho milosrden-stva. Môžeme hovoriť o „obráteniach“ sv. Augustína, ktoré boli skutočne jedným veľ-kým obratom pri hľadaní Kristovej tváre a potom spoločnou cestou s ním.
Benedikt XVI. hovoril o troch etapách na Augustínovej ceste obrátenia, o jeho troch „obráteniach“.
Prvé dôkladné obrátenie bola vnútorná cesta ku kresťanstvu, smerom k „áno“ viere a krstu. Čo bol podstatný aspekt tejto cesty? Sv. Augustín bol na jednej strane synom svojej doby, do hĺbky ovplyvnený zvyklosťami a vášňami, ktoré jej dominovali, ale aj otázkami a problémami dospievajúceho. Žil ako všetci ostatní a napriek tomu bolo v ňom čosi zvláštne: zostal vždy hľadajúcim človekom. Neuspokojil sa so životom, aký bol a ako ho všetci žili.
Vždy ho trápila otázka pravdy. Chcel nájsť pravdu. Chcel zistiť, kto je človek, odkiaľ pochádza svet, odkiaľ prichádzame my, kam ideme a kde nájdeme pravý život. Chcel nájsť pravý život a nežiť iba slepo bez zmyslu a cieľa. Vášeň v dosiahnutí pravdy je skutočným kľúčovým slovom pre jeho život.
A je tu ešte jedna zvláštnosť: všetko, čo nenieslo meno Krista, mu nestačilo. Lásku k tomuto menu nasával s materinským mliekom (por. Conf 3,4,8). Vždy veril – raz vágne, raz veľmi konkrétne – že Boh existuje a že sa o nás stará. Ale tohto Boha skuto-čne poznať, skutočne dôverne sa oboznámiť s Kristom a dospieť k tomu prijať ho so všetkými dôsledkami – to bol veľký vnútorný boj jeho mladosti.
Rozpráva nám, že prostredníctvom Platónovej filozofie sa učil a spoznal, že „na počiatku bolo Slovo“ – Logos, stvoriteľský rozum. Ale filozofia mu neukázala ani jedinú cestu, aby k nemu dospel. Tento Logos mu zostal vzdialený a nedotknuteľný. Iba vo viere Cirkvi našiel potom druhú zásadnú pravdu: Slovo sa stalo telom.
A tak sa nás dotýka a my sa dotýkame jeho. Pokora vtelenia Boha musí zodpo-vedať pokore našej viery, ktorá odkladá pýchu a mudrlantstvo a skláňa sa, keď vstupuje do spoločenstva Kristovho tela a stáva sa jeho súčasťou; je to viera, ktorá žije s Cirkvou a iba tak vstupuje do konkrétneho telesného spoločenstva so živým Bohom. Augustín nás všetkých vyzýva, aby sme zostali hľadajúcimi ľuďmi, aby sme sa neuspokojili s tým, čo hovoria a robia všetci, aby sme neodvrátili pohľad od večného Boha a od Ježiša Krista, aby sme sa stále znova učili pokore viery v tele živej Cirkvi Ježiša Krista.
Svoje druhé obrátenie nám opisuje Augustín na konci 10. knihy Vyznaní slo-vami: „Mojimi hriechmi zhrozený, s bremenom mojej biedy premýšľal som nad tým v mojom srdci a ušiel som do samoty, ale ty si ma zadržal a podoprel si ma slovami: ´A zomrel za všetkých, aby aj tí, čo žijú už nežili pre seba, ale pre toho, ktorý za nich zomrel …“ (Kor 5,15; Conf 10,43,70). Čo sa vlastne stalo?
Po svojom krste sa sv. Augustín rozhodol vrátiť do Afriky a tam spoločne so svojimi spoločníkmi založil malý kláštor. Jeho život mal teraz byť úplne venovaný rozhovoru s Bohom, premýšľaniu a nazeraniu na krásu a pravdu Slova. Tak strávil tri šťastné roky, v ktorých si myslel, že dospel k cieľu svojho života. V tom čase vzniklo množstvo jeho filozofických diel. V roku 391 navštívil v prístavnom meste Hippo priateľa, ktorého chcel získať pre kláštorný život. Ale pri nedeľnej liturgii, na ktorej sa v katedrále zúčastnil, ho spoznali. Biskup mesta, muž gréckeho pôvodu, ktorý nehovoril dobre latinsky a mal problémy s kázňami, povedal v homílii, nie náhodou, čo má v úmysle – totiž zvoliť jedného kňaza, ktorému by odovzdal úlohu kázania. Ľudia okamžite schytili Augustína, dotiahli ho dopredu, aby bol zasvätený pre službu v meste. Okamžite po nútenom zasvätení napísal Augustín biskupovi Valériovi: „Cítim sa ako niekto, kto nedokáže udržať veslo a napriek tomu ho urobili druhým kormi-delníkom … Odtiaľ pramenia slzy, ktoré ma videli niektorí z mojich bratov prelievať v meste, keď som bol zasvätený“ (Ep 21,1s).
Pekný sen o kontemplatívnom živote sa stratil. Augustínov život sa úplne zmenil. Teraz musel žiť s Kristom pre všetkých. Musel svoje znalosti a svoje vznešené myšlienky preložiť, pretlmočiť do slov jednoduchých ľudí svojho mesta. Veľké filo-zofické dielo celého jeho života, ktoré si vysníval, zostane nenapísané. Na jeho miesto sa dostalo niečo cennejšie: evanjelium preložené do každodennej reči.
Napísal, že „jeho každodenný život pozostával: „Nedisciplinovaných meniť, ma-lomyseľných posilňovať, slabých podporovať, protivníkom oponovať, nedbalých pod-necovať, rozhádaných brzdiť, núdznym pomáhať, utláčaných oslobodzovať, dobrým prejavovať súhlas, zlých tolerovať a všetkých milovať“ (Serm 340,3). „Neprestajne kázať, diskutovať, napomínať, budovať, všetkým byť k dispozícii – je to obrovská úlo-ha, veľké bremeno, nesmierna námaha“ (Serm 339,4).
To bolo druhé obrátenie Augustína, človeka, ktorý bojoval a trpel, ktorý sa stále znova pokúšal robiť svoju povinnosť: byť tu pre všetkých; stále znova spoločne s Kristom odovzdávať svoj vlastný život, aby iní našli pravý život.
Tretia, rozhodujúca etapa na ceste obrátenia sv. Augustína.
Po kňazskej vysviacke požiadal o istý čas dovolenky, aby mohol dôkladnejšie preštudovať Sväté písma. Jeho prvý cyklus kázní po tomto období meditácií sa zaoberal Horskou kázňou. Vysvetľoval pravý život, „dokonalý život“ Krista novým spôsobom, predviedol ho ako púť na Svätý vrch Božieho slova. V týchto kázňach možno cítiť celé nadšenie práve nájdenej a prežívanej viery: pevné presvedčenie, že pokrstený, ktorý žije úplne a dokonale podľa Kristovho posolstva, môže byť skutočne „dokonalý“.
O 20 rokov neskôr napísal sv. Augustín knihu s názvom „Odvolania“, v ktorom sa kriticky zaoberá svojimi doterajšími dielami a uvádza korektúry tam, kde sa medzitým iné naučil a zakúsil. V súvislosti s ideálom dokonalého života vo svojich úvahách o Horskej kázni poznamenal: „Medzitým som pochopil, že iba jeden je skutočne dokonalý a že slová Horskej kázne sa stali dokonale skutočnými iba v jednom – v Ježišovi Kristovi samom. Celá Cirkev oproti tomu, my všetci, vrátane apoštolov, sa musíme každý deň modliť: „Odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom“ (por. Retract. I 19,1-3).
Sv. Augustín prijal posledný stupeň pokory, nielen pokoru začleniť svoje veľké myslenie do viery Cirkvi, nielen pokoru preložiť svoje veľké vedomosti do jedno-duchosti hlásania, ale aj pokoru, že sám a celá putujúca Cirkev neustále potrebuje milosrdnú dobrotu odpúšťajúceho Boha a my sa stávame podobní Kristovi, jedinému dokonalému, v čo najväčšej možnej miere, keď sa stávame milosrdnými ľuďmi. Nám neostáva iné ako ďakovať Bohu za veľké svetlo, ktoré vyžaruje z múdrosti a pokory sv. Augustína. Prosme Pána, aby nám všetkým, deň čo deň, dal potrebné obrátenie a tak nás viedol k pravému životu.“
Obrátenie
Obrátenie je pre človeka dôležitou, nevyhnutnou skutočnosťou. Kresťan je človek, ktorý sa odvracia od idolov k Ježišovi Kristovi. Ak sa bližšie pozrieme na obrátenie uvedomíme si, že je to proces, ktorý sa skladá z niekoľkých etáp.
Môžeme hovoriť o náboženskom, o mravnom, o intelektuálnom a mystickom o-brátení. Stačí sa zamyslieť nad postavami svätcov, akými boli Augustín, Ignác z Loyoly, Terézia z Avily, John H. Newmann. Každý kresťan po prvom obrátení pri krste by sa mal usilovať prejsť aj ostatnými etapami obrátenia, aby celkom priľnul k osobe Ježiša Krista.
Lukášovo evanjelium ale aj Skutky sú výzvou k intelektuálnemu obráteniu. Jeho evanjelium je evanjeliom svedka, lebo pripravuje kresťana na hlásanie evanjelia. Markovo evanjelium je evanjeliom katechumena, pretože obsahuje podstatné veci potrebné ku krstu. Matúšovo evanjelium je evanjeliom katechétov, šíriteľov evanjelia, pretože uvádzajú do života veriaceho spoločenstva, cirkvi. Jánovo evanjelium je evanjeliom kňaza, pretože ponúka duchovnú syntézu, ku ktorej dospieva zrelý kresťan. Prešiel troma predchádzajúcimi etapami, a stal sa tak schopný prevziať zodpovednosť za niektoré spoločenstvo ako kňaz alebo ako otec či matka rodiny.
Náboženské obrátenie
Svätý Augustín mal veľmi pomýlené, zmätené predstavy o Bohu. Myslel si, že jestvujú dvaja bohovia: princíp dobra a princíp zla. Ešte pred svojím mravným a mystickým obrátením prešiel radikálnym náboženským obrátením. Od nepoznania Boha Svätého písma k poznaniu Boha Ježiša Krista. Markovo evanjelium je príkladom náboženskej konverzie. O náboženskej konverzii hovoríme, keď človek vytuší, že Boh je všetko, je nad všetkým, patrí mu prvenstvo … Keď sa človek necháva pritiahnuť druhou božskou osobou Ježiša Krista, ktorý zomrel na kríži.
Mravné obrátenie
Ignác z Loyoly je typickým príkladom mravného obrátenia. Veril v Boha, bol vychovaný v kresťanskej viere, občas vykonal nejaký ten náboženský úkon, ale mal záľubu vo svetskej márnivosti. Jeho život bol dosť rozháraný, neusporiadaný.
Počas dlhej a strastiplnej rekonvalescencie zranenej nohy, k čomu došlo pri obliehaní Pamplony, sa pustil do čítania Kristovho životopisu a životopisov niekoľ-kých svätcov. Pritom porovnával svoj život s ich životom. Začal sa vážne zamýšľať nad svojou minulosťou. Pochopil, že musí radikálne zmeniť svoj život, svoje správanie, aby bol hodný Ježišovej lásky, ktorý zomrel, aby nás spasil. Od tejto chvíle sa začína cesta, proces, ktorý ho privedie k tomu, že sa stane skutočným mužom Cirkvi. Stane sa verný a bezvýhradne oddaný Cirkvi. Jeho obrátenie je mravné, pretože vyvrcholilo do služby cirkevnému spoločenstvu. Túto črtu má aj Matúšovo evanjelium, ktoré sa obracia predovšetkým na tých veriacich, ktorí už síce prijali Krista ako naplnenie zákona, ktorého predpovedali proroci, ale musí sa obrátiť k Cirkvi ako ku Kristovmu mystickému telu. Musí prijať jej poriadok, jej zákony a pravidlá, jej štruktúru, jej náuku.
Intelektuálne obrátenie
Ide o jemnú konverziu, ktorú je ťažko definovať. Jej stelesnením je osobnosť kardinála Johna Henriho Newmanna. Newmann bol hlboko veriaci človek. Veril v Boha i v Ježiša. Bol mravne bezúhonný, ale veľmi rozháraný. Nevedel, ktorá Cirkev predstavuje tú, ktorú založil Ježiš. Veľa premýšľal, uvažoval, hľadal dôvody, teolo-gické i filozofické, aby sa dopracoval k pravde. On sám uvádza, že keď starostlivo štu-doval bludy, ktoré sa objavili v 4. storočí, ako Cirkev prekonala arianizmus, donatiz-mus, uvedomil si princíp jednoty a význam Ríma. Tento poznatok nazval osvietením, ktoré zmenilo celý jeho život. Šlo o intelektuálne obrátenie. O obrátenie, pri ktorom rozum po dlhom blúdení rozličnými, neraz aj protirečivými názormi, objaví princíp, pre ktorý sa trvale rozhodne. Teda akési svetlo, hlboké osvietenie. Intelektuálne obrá-tenie je dosť zriedkavé najmä preto, že ľudia sa pohodlne uspokoja s tým, čo sa hovorí, čo sa číta, aké názory majú druhí, hoci žili v inom prostredí a situácii. Dospelý kresťan ale potrebuje nadobudnúť si osobné vnútorné presvedčenie, aby sa mohol stať a byť vierohodným hlásateľom evanjelia v pluralistickom svete, ktorý sa dnes podobá fuja-vici protichodných názorov. Intelektuálne obrátenie je charakteristické pre toho, kto sa naučil myslieť vlastnou hlavou a dokázal vystihnúť rozumnosť viery.
Lukáš nás učí, ako sa orientovať v pohanskom svete; ako porovnávať náboženské pohanské tradície so židovskými a zachovať vernosť Bohu židov, Bohu Stvoriteľovi; a vieru v Ježiša Vykupiteľa, i keď človek žije mimo spoločenstva židovského národa. Prvotná Cirkev sa ocitla pred ťažkými intelektuálnymi a teologickými problémami, napr. či je potrebné viazať veriacich, aby dodržiavali židovské náboženské zvyky, poriadok, alebo zaviesť niečo nové?
Skutky apoštolov nám umožňujú pochopiť, že je možná evanjelizácia našej plané-ty, že nie je nevyhnutné kopírovať izraelský vzor myslenia a náboženskej praxe. Je zá-sluha evanjelistu Lukáša, že sa venoval problémom náboženskej kultúry, intelektuál-neho obrátenia a tiež evanjelizácie kultúry. My dnes žijeme v chaotickom kultúrnom svete. Znížil sa vplyv rozličných ideológií, ale rozmáhajú sa staré a nové filozofie, východné náboženstvá. Ľudia sú pomýlení, neistí, potrebujú sa orientovať, pochopiť Božie zámery.
Sv. Ján Pavol II. v encyklike Redemptoris missio venuje pozornosť rozličným náboženstvám, kultúram, dialógu medzi kultúrami. Upozornil tiež, že teológia apoštola Pavla rozvíja intuíciu sv. Lukáša. Pavol sa neobmedzuje na popieranie bludov, ale berie do úvahy dobré pojmy rabínskych škôl o božej spravodlivosti, či úvahy gnostikov o jednote vesmíru. Lukášovi sa podarilo vypracovať syntézu židovského názoru na svet. Vychádza od Boha Stvoriteľa a od prvých ľudí a venuje sa ľudstvu, ktoré je povolané uskutočniť jediný Boží plán.
Kardinál C.M.Martini v jednom zo svojich listov kňazom a veriacim Milánskej arcidiecézy napísal: „Nežiadam od vás, aby ste sa nepozerali na televíziu, ale aby ste sa ju naučili posudzovať a kritizovať a neboli jej otrokmi. Nepozerať sa na televíziu, to by bolo dobré mravné obrátenie, ale to by vám neumožnilo čeliť rozličným názorom našej doby. Žiadam vás o skutočný kvalitatívny skok v schopnosti sebakritiky, kritiky masovokomunikačných prostriedkov, v schopnosti nenechať sa nimi hypnotizovať. Celkom vylúčiť tieto prostriedky by znamenalo nerozprávať sa s našimi súčasníkmi.“
Prechod k intelektuálnemu obráteniu si vyžaduje úsilie, pevnú vôľu, trpezli-vosť, čas. Je to veľmi dôležitý krok, ktorý by sme sa mali usilovať urobiť. Rehoľníkom a všetkým zasväteným osobám nestačí len zbožný, svätý a rozličnými obetami po-pretkávaný život, ak im chýba duchovná inteligencia, rozumieť, situácii Cirkvi. Mnohí svätci nevynikali len zbožnosťou alebo mravnosťou. Oni sa prepracovali a získali schopnosť rozumieť (inteligencia), posúdiť, čo je dobré a čo je zlé a odôvodniť svoje rozhodnutie v duchu viery. Ak chceme prispieť k evanjelizácii Európy, ktorou zmie-tajú tie najrozličnejšie myšlienkove prúdy, potrebujeme čo najviac ľudí, ktorí dosiahli intelektuálne obrátenie.
Mystické obrátenie. Príkladom tohto obrátenia je svätá Terézia z Avily. Terézia verila v Boha. Žila dobrý život, ale ako sama píše, kláštor jej nepomáhal urobiť skutoč-ný kvalitatívny skok. Po viac ako 20.-tich rokoch akejsi prostrednosti sa jej dostalo mi-losti mystického zážitku. Kontempluje Boha, ktorý je prítomný v nej, v každom úde mystického tela, v každej osobe, v každej situácii a všetko kontempluje v ňom. Mystický zážitok dovoľuje človeku vidieť Boha prítomného všade.
Kontemplatívny raz Jánovho evanjelia najviac zodpovedá poslaniu kňaza. Kňaz je totiž človek syntézy. Človek, ktorý dokáže vidieť, ako všade a vždy účinkuje Duch Svätý. Vníma celé dejiny ľudstva v Bohu. Nie je len evanjelizátorom, ktorý hlása Božie slovo, ale tiež zodpovedným pastierom, ktorý dokáže postrehnúť, čo zjednocuje rozličné činnosti vďaka neustálej modlitbe a zmyslu pre Božiu všadeprítomnosť, ktorými by sa mal vyznačovať jeho život.
František Sočufka SJ, September 2020
Prednáška z duchovne obnovy na Katolíckej univerzite v Ružomberku, 08.09.2020
Foto: Internet