Pred časom som istej našej študentke, ktorá je zároveň rehoľnou sestrou, zadal úlohu, napísať esej, ktorá súvisí s názvom tohto článku, teda: “Keď si rehoľná sestra zapáli cigaretku…” Táto téma mi skrsla v hlave po jednom z rozhovorov s našimi študentmi, ktorí mi položili práve takúto otázku: “A smie rehoľná sestra fajčiť?”
Možno aj Vás už niekedy podobná otázka napadla. Nuž smie či nesmie rehoľná sestra fajčiť? Študentka a zároveň rehoľná sestra, ktorú sme priateľsky oslovovali JOY, to napísala takto a ja Vám daný text ponúkam v rámci prázdninového čítania, samozrejme, že s dovolením JOY.
Už krátko po mojej obliečke sa ma ktosi opýtal: „Môže rehoľná sestra fajčiť?“ Nespomínam si, čo som v tej chvíli presne odpovedala. Pravdepodobne som argumentovala sľubom chudoby, odriekaním alebo azda piatym Božím prikázaním „Nezabiješ!“ Pokúsim sa však o hlbšiu reflexiu: Čo sa skrýva za tým „dať si cigaretku“.
Je všeobecne známe, že fajčenie patrí medzi toxikománie, predstavuje najrozšírenejší zlozvyk v spoločnosti. Hoci je fajčenie vysoko návykové a zhubne pôsobí na formovanie osobnosti, predsa sme si akosi zvykli dokonca aj na obraz mladistvých, ktorí si s veľavýznamným postojom dospelákov „zapália cigaretu“. Výskumy potvrdzujú, že dospievajúci fajčia najprv zo zvedavosti, kvôli kamarátom, aby sa vyrovnali dospelým, alebo upozornili na seba, že je načase brať ich vážne. Po istom čase vôľa oslabená návykom robí z fajčiarov otrokov nikotínu. Tí tvrdia, že fajčenie im poskytuje istý druh psychického uspokojenia, že zmierňuje rozrušenie po stresoch, že dokonca zaháňa hlad a pod. Pravdivosť tohto tvrdenia je však sporná, a isto neporovnateľná so zdravotnými, finančnými, spoločenskými i psychologickými následkami. Napriek tomu je fajčenie legálne a tolerované na celom svete.
Aj vo svete Bohu zasvätených osôb je tolerovateľné?
Všimnime si tri argumenty, s ktorými sa môžeme pri konfrontácii s touto problematikou stretnúť. V súvislosti s novou evanjelizáciou sa veľa hovorí o nových formách priblíženia sa tomuto svetu. A v kontexte hektickej doby, v ktorej žijeme, sa v rámci psychohygieny odporúča dopriať si nejakú tú formu pôžitku, istý druh ventilovania, relaxu. Považuje sa tiež za znak zrelosti konať slobodne. Áno, vo všetkých týchto argumentoch je kúsok pravdy. Vieme však, že každá minca má dve strany. A vieme aj to, že my ľudia dokážeme všetko aj zneužiť, že radi hľadáme cesty úniku, kompromisy. Tak sa nám niekedy vymkne spod kontroly úprimnosť nášho konania, čistota našich úmyslov, naša integrita. A v prípade nás zasvätených je tu riziko, že takmer nebadane môžeme naberať návyky, ktoré nás vyprázdňujú z toho podstatného, z vernosti samotnému nasledovaniu Krista. Prvotná láska a horlivosť akoby už neboli pre nás. Zvykáme si, že dá sa i zasvätený život žiť pohodlne, dokážeme si to zariadiť, naučíme sa v tom chodiť. A funguje to. Dočasu! Prázdno sa začne ozývať a postupne hľadáme nejakú náhradu toho, čo nám chýba, a čo už možno ani nevieme pomenovať. Hľadáme kompenzácie.
Pred časom v rámci Roku zasväteného života bol na návšteve Slovenska Mons. José Rodríguez Carballo OFM, sekretár Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života. Pri tejto príležitosti hovoril o nebezpečenstve svetskosti alebo zosvetáčtenia v zasvätenom živote. Čo to znamená? Mons. Carballo v rozhovore pre TKKBS odpovedal:
„Je to jednoducho nasledovanie logiky tohto sveta, ktorá nie je logikou evanjelia. (…) Je tu nebezpečenstvo pesimizmu, že zasvätený život stratí radosť z vydávania svedectva o Ježišovi Kristovi. (…) Musíme priznať, že existujú kresťania, aj zasvätení, s tvárou akoby na pohrebe. Tak, ako hovorí Svätý Otec František v Evangelii gaudium, máme tu kresťanov, ktorí žijú neustále pôstne obdobie bez perspektívy vzkriesenia a veľkonočného obdobia. Svätý Otec napísal zasväteným, že tento rok nám to pripomenul, že smutné nasledovanie je smutným nasledovaním. A to nie je evanjeliové. Čísla sú dôležité, ale nie je to najdôležitejšia vec v zasvätenom živote. To, na čom nám záleží, je život a vydávanie svedectva. A v niektorých krajinách vidíme veľkú rezignáciu. Niektorí si myslia, že my sme už tí poslední. Že posledný nech zhasne a zatvorí dvere. To nie je dom nádeje. Ak máme zomrieť, tak zomrime na nohách, vzpriamene. Chýba nádej. Posilňovať znamená dať nádej. A oživiť u zasvätených túto túžbu, odovzdávať takúto formu života. Potrebujeme znovuobjaviť odvahu, povolanie k zasvätenému životu. Odvahu ohlasovať evanjelium povolania. Kto ho neohlasuje, znamená, že nie je presvedčený.“ (Zdroj: Rozhovor so sekretárom Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života Mons. Josém Rodríguezom Carballom OFM, publikovaný TKKBS 25. septembra).
Myslím si, že tieto slová sú odpoveďou na rôzne kompenzácie zasvätených osôb, a poukazujú na správne, jediné správne východisko. Áno, musíme sa snažiť byť bližšie ľudom tohto sveta, byť medzi nimi, ale ako? Byť medzi nimi radostnými svedkami Ježiša Krista. Radosťou evanjelia sa majú vyznačovať naše názory, postoje, aktivity. Svätý Otec nás neustále vyzýva, aby sme „vyšli zo seba“ pri novej evanjelizácii. Podľa Mons. Carballa si „nesmieme zamieňať otvorenosť pre svet s prijatím kritérií tohto sveta. Hodnoty zasväteného života sú protihodnotami pre súčasný svet. Ale toho sa nemôže vzdať zasvätený život. Práve naopak, zasvätený život musí byť prorocký pre tento svet.“
Musíme tiež vedieť relaxovať, obnovovať duchovnú silu, entuziazmus, aby sme nedospeli k ďalšiemu extrému, workoholizmu, k snahe po jednoduchej realizácii, k túžbe iba vlastnými silami niečo dokázať, a v tom hľadať svoje naplnenie. Každý má svoj spôsob oddychu, ale všetci máme spoločný skutočný zdroj, prameň, a je ním Kristus. Nič nám tak nedoplní vynaloženú energiu, nezahojí utŕžené rany, ako spočinutie v Bohu. Náš osobný vzťah s ním musí byť charakterizovaný túžbou sv. Augustína: „Nespokojné je moje srdce, kým nespočinie v Tebe, ó Bože“.
Ďalším silným argumentom je sloboda. Slobodná vôľa, ktorú sme dostali do vienka od Stvoriteľa, je neoddeliteľná. Prinajmenšom však je dobré uvedomiť si, že okrem slobody sme dostali aj rozum. A azda vhodným usmernením by tu boli aj známe slová sv. Augustína: Miluj a rob či chceš. Neopomínajúc podmienku, zahrnutú v prvom slove: miluj. Láska k Bohu, láska k sebe a blížnemu je nakoniec hlavným prikázaním. Takto uvažujúc dostanú aj naše prejavy slobody isté hranice. Sv. Pavol v 6. kapitole Prvého listu Korinťanom píše: „Všetko môžem, ale nie všetko mi osoží.“
V tejto súvislosti by sme si mohli všimnúť ešte jedno hľadisko našich postojov. Veľmi pekne ho vyjadruje ct. Mária Wardová, zakladateľka Congregatio Jesu v jednom z povzbudení, ktoré zanechala svojim nasledovníčkam: „Ukazuj sa taká, aká si, buď taká, aká sa ukazuješ.“ Podobne to vyjadril v spomínanom rozhovore sekretár vatikánskej Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, španielsky arcibiskup Carballo: „Treba sa posilniť v prehĺbení a transparencii. Žiť to, čo sa ohlasuje a ohlasovať to, čo žijeme. Aby sme sa vyhli dvojtvárnosti.“ Túto črtu nášho svedectva by sme mohli tiež nazvať ako autentickosť, pravdivosť, integrita. Práve to robí takým príťažlivým svedectvo súčasného pápeža Františka, ako to vyjadril nejeden náboženský či politický predstaviteľ, nehovoriac o veriacich.
V Liste k Roku zasväteného života, ktorý sa začal v Prvú adventnú nedeľu 30. novembra minulého roku a vyvrcholí 2. februára 2016, na sviatok Obetovania Pána, ktorý je Dňom zasväteného života, môžeme čítať aj tieto slová Svätého Otca: „Píšem vám ako Petrov nástupca, ktorému Pán Ježiš zveril úlohu utvrdzovať svojich bratov vo viere (Lk 22,32), a píšem vám ako váš brat, zasvätený Bohu ako vy. Spoločne ďakujme Otcovi, ktorý nás povolal, aby sme nasledovali Ježiša v plnom stotožnení sa s jeho evanjeliom a v službe Cirkvi, a vlial do našich sŕdc Ducha Svätého, ktorý nám dáva radosť a robí nás vo svete svedectvom svojej lásky a svojho milosrdenstva.“
Rok zasväteného života pomaly teda vrcholí. Na jeho začiatku sa pápež na nás obrátil s výzvou „Prebuďte svet!“ „Prebuďte svet, pretože znamením, ktoré charakterizuje zasvätený život, je proroctvo“ – píše v spomínanom liste a dodáva: „Prorok dostáva od Boha schopnosť skúmať dejiny, v ktorých žije, interpretovať udalosti, je ako strážca, ktorý bdie v noci a vie, kedy príde brieždenie. Pozná Boha a pozná mužov a ženy, svojich bratov a sestry. Je schopný rozlišovania a vie tiež odsúdiť zlo hriechu a nespravodlivosť, pretože je slobodný…“ Je teda na mieste reflexia, či je slobodou slobodne si „zapáliť cigaretku“, alebo je slobodou slobodne sa jej zrieknuť. Dnes moja odpoveď na otázku, či rehoľná sestra môže fajčiť, znie: „Rehoľná sestra to nepotrebuje.“
Sr. Gabriela – JOY
Foto: Internet