V živote sa veľmi tešíme, keď sa nám niečo vydarí, keď naše úsilie prinesie chutné ovocie a ak mám účasť na tomto ovocí dlhý čas a dlhé roky, o to viac nás to teší. A ak na ovocí, plodom nášho úsilia, môžu participovať aj naši blízki a ďalší ľudia, radosť sa potom znásobuje. Preto sa treba radovať, veľmi radovať, keď vo svojom živote pociťujeme Božie požehnanie. Na druhej strane je však potrebná aj istá ostražitosť. Ak sa nám totiž darí, dobre darí, je tu nebezpečenstvo, že človek môže ľahko zísť z cesty a stratiť cieľ. Ak sa nám darí, a dobre sa nám darí, ak je naša cesta bezproblémová, človek si zároveň musí položiť otázku: „Idem správne? Kráčam správnym smerom?“ Preto, ak sa človeku darí, je potrebné sa z daru s obavou radovať a v radosti sa obávať. Toto už nie sú moje slová, ale slová sv. pápeža Gregora Veľkého biskupovi Augustínovi z Canterbury, svätcovi dnešného dňa.
Sv. Augustína z Canterbury bol mníchom v kláštore svätého Ondreja v Ríme. Roku 597 ho svätý Gregor Veľký poslal hlásať evanjelium do Anglicka. Kráľ Etelbert ho podporoval. Augustín sa stal canterburským biskupom; mnohých získal pre vieru a zriadil aj niekoľko diecéz, najmä v Kentskom kráľovstve. Zomrel 26. mája okolo roku 605. Sv. Gregor Veľký napísal misionárovi, sv. Augustínovi z Canterbury, list pod názvom: Anglický národ zaplavilo svetlo svätej viery, ktorý môže byť inšpiráciou aj pre nás.
V úvode listu čítame: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ (porov. Lk 2,14), lebo pšeničné zrno padlo do zeme a odumrelo, aby nekraľovalo v nebi samo (porov. Jn 12,24). Jeho smrť nám dáva život, jeho slabosť nás posilňuje, jeho utrpenie nás vyslobodzuje z utrpenia, z lásky k nemu hľadáme v Británii bratov, ktorých nepoznáme, a z jeho milosti sme našli tých, ktorých sme hľadali, hoci sme ich nepoznali.
Kto by bol schopný opísať, akú radosť vyvolalo v srdciach všetkých veriacich to, že pôsobením milosti všemohúceho Boha a tvojím úsilím, milý brat, boli rozohnané temnoty bludov a anglický národ zaplavilo svetlo svätej viery… Čie je to dielo, ak nie toho, ktorý hovorí: „Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem“ (Jn 5,17)?! A aby ukázal, že svet neobráti ľudská múdrosť, ale jeho sila, vyvolil si za kazateľov neučených ľudí a tých poslal do sveta. A robí to aj teraz: veď v anglickom národe láskavo vykonal veľké veci prostredníctvom slabých. Ale v tomto nebeskom dare je, milý brat, čosi, čo nás popri veľkej radosti musí plniť ešte väčšou bázňou.
Veď dobre viem, že všemohúci Boh cez tvoju lásku vykonal v národe, ktorý si vyvolil, veľké zázraky. Preto treba, aby si sa z tohto nebeského daru s obavou radoval a v radosti sa obával. Raduj sa, že vonkajšie znamenia vedú duše Angličanov k vnútornej milosti. Ale obávaj sa, aby sa slabý duch uprostred znamení, ktoré sa dejú, v svojej domýšľavosti nevyvyšoval, aby mu to, čo navonok zväčšuje úctu, nespôsobilo v márnej sláve vnútorný pád.
Lebo nesmieme zabudnúť, že keď sa učeníci natešení vracali z apoštolskej cesty a hovorili nebeskému Učiteľovi: „Pane, aj zlí duchovia sa nám poddávajú v tvojom mene“ (Lk 10,17), ihneď počuli: „Neradujte sa z toho, ale radujte sa, že sú vaše mená zapísané v nebi.“ (Lk 10,20)
Jozef Žvanda
Foto: Ján Bodor, Sedliacka veselica 2004