Často sa v spomienkach vraciam do Panamy, kde sme v januári tohto roku prežili tri týždne a počas Svetových dní mládeže nás miestni obyvatelia veľmi srdečne prijali. Dodnes mi v ušiach znejú slová našej domácej pani, ktorá nás privítala slovami: „Môj dom je aj Vašim domom.“ Dodnes mám pred očami ich úprimnú radosť, otvorenosť a srdečné prijatie. Tento radostný výraz úprimne veriacich kresťanov z Panamy, je v protiklade k výrazu tvárí popredných mužov, ktorí dnes hrubo potupili bezbrannú ženu len preto, aby mohli Ježiša provokovať. No my máme pred očami aj jej tvár, je ubolenú tvár a máme pred očami aj tvár Pána Ježiša, jeho milostivú tvár, z ktorej čítať voči úbohej žene, uviaznutej v pazúroch zloduchov milosrdenstvo, súcit a odpustenie. Milosrdenstvo, súcit a odpustenie vs. zloba, hrubosť a pýcha. Čo alebo kto tu zvíťazí? Žiaľ v našom živote neraz víťazí to druhé, ľudská zloba. No dôležitý je koniec, dôležité bude konečné zúčtovanie. Ale nato krátkozraká ľudská zloba nemyslí…
Nebudeš žiadostivo túžiť… po ničom, čo patrí tvojmu blížnemu!“ (Ex 20, 17). „Nebudeš túžiť po dome svojho blížneho ani po jeho poli, ani po jeho sluhovi, ani po jeho slúžke, ani po jeho volovi, ani po jeho oslovi, ani po ničom, čo mu patrí!“ (Dt 5, 21). Toto je téma nášho dnešného uvažovania, téma Desiateho Božieho prikázania, nad ktorým sa chceme na chvíľu zamyslieť. Ľudská hlúposť a hrubosť má svoju sestru v nezriadenej túžbe po majetku, v závisti. Áno, obe sú sestrami, zlými sestrami, lebo ich matkou je zlá pýcha.
Desiate prikázanie zakazuje nezriadenú túžbu po cudzom majetku. Tá je koreňom krádeže, lúpeže a podvodu, pred ktorými varuje siedme prikázanie. „Žiadostivosť očí“ zase vedie k násilnosti a nespravodlivosti, ktoré súvisia s piatym prikázaním. Chamtivosť, podobne ako smilstvo, má pôvod v službe falošným bôžikom, ktorá sa prieči prvým trom Božím prikázaniam. Desiate prikázanie sa vzťahuje na úmysel srdca a spolu s deviatym zhŕňa všetky príkazy Zákona.
Zmyslová túžba nás pobáda na to, aby sme túžili po príjemných veciach, ktoré nemáme. Túžime sa napríklad najesť, keď sme hladní, alebo sa zohriať, keď nám je zima. Takéto túžby sú samy v sebe dobré, ale často prekračujú rozumnú mieru a nutkajú nás, aby sme neprávom túžili po tom, čo nám nepatrí, ale patrí druhým alebo sa im to dlhuje.
Desiate prikázanie zakazuje chamtivosť a túžbu bez miery si privlastňovať pozemské dobrá. Zakazuje nezriadenú žiadostivosť pochádzajúcu z nemiernej túžby po bohatstve a jeho moci. Zakazuje aj túžbu dopustiť sa takej nespravodlivosti, ktorou by sa poškodilo blížnemu na jeho pozemskom majetku.
Desiate prikázanie vyžaduje odstrániť z ľudského srdca závisť. Závisť nás môže priviesť k najhorším zločinom. Veď „závisťou diabla… prišla na svet smrť“ (Múd 2,24). Závisť je jedným z hlavných hriechov. Označuje smútok, ktorý človek pociťuje nad dobrom blížneho, a nemiernu túžbu prisvojiť si toto dobro, hoci aj neoprávnene. „Zo závisti sa rodí nenávisť, ohováranie, osočovanie, radosť z nešťastia blížneho, ale aj smútok z jeho šťastia,“ hovorí sv. Gregor Veľký. Závisť je jednou z foriem smútku, a teda je odmietnutím lásky. My máme proti nej bojovať dobroprajnosťou a žičlivosťou. Závisť často pochádza z pýchy, preto je potrebné žiť v pokore. „Tí, ktorí patria Kristovi“, hovorí apoštol Pavol v liste Galaťanom, „ukrižovali telo s jeho vášňami a žiadosťami“ (Gal 5,24); vedie ich Duch a riadia sa túžbami Ducha.
Ježiš prikazuje svojim učeníkom, aby mu dali prednosť pred všetkým a pred všetkými a tak ako neznámemu bohatému mládencovi kladie náročné požiadavky, aby sa zriekol všetkého, aj od nich požaduje slobodu od ľudí a vecí tohto sveta. Krátko pred svojím umučením im dal za príklad chudobnú jeruzalemskú vdovu, ktorá pri svojej chudobe dala všetko, čo mala na živobytie. V reči na vrchu zase Ježiš hovorí: „Blahoslavení chudobní v duchu“ (Mt 5,3), a tak velebí radosť chudobných, ktorých už je Božie kráľovstvo. Ježiš sa sťažuje na bohatých, lebo nachádzajú svoju útechu v hojnosti majetkov (Lk 6,24). „Nech teda pyšní vyhľadávajú a obľubujú pozemské majetky: Blahoslavení však chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo,“ dodáva sv. Augustín. Odovzdanosť do prozreteľnosti nebeského Otca oslobodzuje nás od ustarostenosti o zajtrajšok. Dôvera v Boha pripravuje človeka na blahoslavenstvo chudobných. Oni uvidia Boha.
Túžba po pravom šťastí oslobodzuje človeka od nezriadenej náklonnosti k bohatstvám tohto sveta, aby sa zavŕšila vo videní Boha a v jeho blaženosti. „Prisľúbenie vidieť Boha je také veľké, že presahuje najvyššiu hranicu šťastia… Lebo vidieť znamená v Písme to isté ako vlastniť… Kto teda vidí Boha, tým, že vidí, dosiahol, čokoľvek sa počíta medzi dobrá.“ „Tam bude opravdivá sláva, kde nikto… nebude chválený ani omylom, ani lichotením; skutočná pocta, ktorá sa neodoprie nikomu, kto je jej hoden, a neudelí sa žiadnemu nehodnému; ale ani sa jej nebude dožadovať nikto nehodný, kde bude pripustený iba ten, kto je hoden; tam bude opravdivý pokoj, kde nikto nebude znášať nijaké protivenstvá ani od seba samého, ani od druhého. Odmenou za čnosť bude on, ktorý dal čnosť a prisľúbil sám seba, nad ktorého nemôže byť nič lepšie a väčšie… ,Ja budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom‘ (Lv 26,12)… Tak sa totiž správne chápe i to, čo hovorí Apoštol: ,Aby bol Boh všetko vo všetkých‘ (1Kor 15,28). On bude cieľom našich túžob, on, ktorého budeme vidieť bez konca, milovať bez presýtenia a chváliť bez únavy. Tento dar, táto láska, táto činnosť, budú isto spoločné všetkým ako sám večný život,“ dodáva sv. Augustín.
Tí mužovia dnes hrubo pošliapali bezbrannú ženu. No Ježiš ju oslobodil a odpustil jej vinu. Takto koná Boh, bohatý na milosrdenstvo a slobodný od hrubosti, žiadostivosti, závisti, pýchy a arogancie. K tomu sme pozvaní aj my, slobodou od majetku a od ľudí byť slobodnými pre Boha.
Text a foto: Jozef Žvanda
Zdroj: Katechizmus Katolíckej cirkvi, čl. 2534-2550