„Otče, stokrát som sa už z toho spovedal, tisíckrát som už ten hriech oplakal, a stále mám v srdci nepokoj, stále ma tento hriech prenasleduje a nedá mi pokoja,“ vyznáva kajúcnik…
Manželia sa opäť pohádali a ona mu vykričala staré hriechy. Napokon on hovorí: „Veď si mi už stokrát vravela, že si mi už odpustila.“ A ona: „Áno, odpustila som ti, ale nezabudla!“
Také alebo podobné situácie zažívame dennodenne. Sme úprimne veriaci ľudia, no niekedy sa necháme ľahko nachytať a ľahko padneme do hriechu. Niekedy si myslíme, že máme pravdu a keď nám niekto chce poradiť, hneď to odmietame. Keď nás niekto napomenie, hneď sme urazení a napomenutie chápeme ako útok na vlastnú osobu. Potom, keď sa naplnia slová, keď to pokašleme, nie vždy si vieme uznať svoju chybu a vyhovárame sa tak, ako kedysi sa v raji Adam vyhováral na svoju ženu Evu. Keď si svoju chybu napokon pripustíme, predsa nás to niekedy vnútorne veľmi štve a nevieme si odpustiť. Ak ide o vážne veci, potom sa s tým dlhé roky trápime a pred sebou tlačíme veľké bremeno. Náš život potom nie je radostný a ani náš vzťah k Bohu. Jednoducho, ak ma niečo veľmi trápi, ak ma bolí srdce, sotva sa môžem úprimne radovať, sotva môžem byť šťastný, a potom zraňujem, raním iných.
Boh predsa túži po našej radosti, chce, aby sme boli šťastní už tu na zemi a určite po našej radosti túžia aj naši blízki. Sotvakomu sa žije ľahko s ušomranou ženou, sotvakomu sa žije ľahko s nervóznym a hrubým mužom. Sotva sa žije ľahko Božiemu ľudu s nervóznym pánom farárom, sotva sa žije ľahko so starým človekom, neustále sa sťažujúcim na svoje choroby. Sotva sa žije ľahko s tínedžermi, neustále nalepenými na displejoch smartfónov, často lenivými a neustále odvrávajúcimi… Sotva sa žije ľahko s takýmto človekom? Čo s tým?
Dnešné Božie slovo nám môže pomôcť. V prvom čítaní prorok reaguje na ušomraný Izraelský ľud. Už ich otcovia sa kráčajúc púšťou neustále sťažovali z nedostatku a spomínali na plné misy z čias svojho egyptského otroctva. Tam na púšti Boh pre nich pripravoval niečo nové. Áno, stálo to aj istú obetu. Boh im však pripravoval novú krajinu, krajinu tečúcu medom a mliekom. Preto im dnes ústami proroka Izaiáša napomína: „Prestaňte už šomrať, prestaňte už nariekať nad tým, čo bolo. Hľa, ja tvorím čosi nové, teraz to klíči; nebadáte? Áno, na púšti urobím cestu a rieky na pustatine.“ (Iz 43, 16-21)
Podobnú skúsenosť má aj apoštol Pavol. Pavol je šťastný, že našiel Ježiša. Kým sa ho však Kristus dotkol, Pavol napáchal na kresťanoch množstvo hriechov. Teraz však volá: „Bratia, všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista…“ Apoštol Pavol je prešťastným, že našiel Krista, Kristus sa ho dotkol a odpustil mu. Preto si Pavol už nevyčíta svoje hriechy, prijíma Božie milosrdenstvo, už sa toľko neotáča späť, ale díva sa dopredu a vraví: „…jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a uháňam za tým, čo je predo mnou. Bežím k cieľu, za víťaznou cenou Božieho povolania zhora v Kristovi Ježišovi.“(Flp 3, 8-14) A čo nám dnes hovorí evanjelium?
Keď zákonníci a farizeji priviedli k Ježišovi ženu pristihnutú pri cudzoložstve, postavili ju do prostriedku a povedali mu: „Učiteľ, túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve. Mojžiš nám v zákone nariadil takéto ženy ukameňovať. Čo povieš ty?“ Ježiš najprv týmto žalobcom, ktorí neváhali pristúpiť k takému ohavnému skutku a ponížiť ženu len preto, aby ho provokovali, nastavil zrkadlo a povedal: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“ Keď sa títo zbabelci jeden po druhom vytratili, vtedy sa obrátil na ženu a povedal jej: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“ Ona odpovedala: „Nik, Pane.“ A Ježiš jej povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“ (Jn 8, 1-11) Ježiš vinu ženy nezľahčuje, uznáva, že žena zhrešila, jemne ju napomína a v zapätí jej odpúšťa. Ježiš odpúšťa hriech ženy, lebo je Boh a ona svoj hriech oľutovala. Ježiš odpúšťa a zabúda. Pán Ježiš koná ako Boh tak, ako to zachytil žalmista v Žalme č. 103, 8-12: „Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a dobrotivý nesmierne. Nevyčíta nám ustavične naše chyby, ani sa nehnevá naveky. Nezaobchodí s nami podľa našich hriechov, ani nám neodpláca podľa našich neprávostí. Lebo ako vysoko je nebo od zeme, také veľké je jeho zľutovanie voči tým, čo sa ho boja. Ako je vzdialený východ od západu, tak vzďaľuje od nás našu neprávosť.“
A tu nachádzame riešenie aj na mnohé ťarchy, ktorých sa v živote nevieme zbaviť. Možno, že v mladosti sme v istej chvíli konali nerozvážne a hlúpo a nechceli sme si dať poradiť. A potom to prišlo, prišiel hriech, jeho zlé dôsledky a naše vytriezvenie. Nikdy sa netreba báť vo sviatosti zmierenia vyznať svoj hriech a úprimne ho oľutovať, aj keď sa pritom možno veľmi hanbíme. Keby boli naše hriechy červené ako šarlát, zbelejú ako sneh, hovorí prorok Izaiáš. (Iz 1, 18) Nuž keď sme svoj hriech vo sviatosti zmierenia úprimne vyznali a oľutovali, milosrdný Boh nám ústami kňaza hriech odpustil a zabudol. Lebo Boh odpúšťa a zabúda. Zároveň bol potrebný ešte druhý krok, a to, aby sme si my sami sebe odpustili. Toto je veľmi dôležité: Odpustiť sebe samému, odpustiť sebe samej! Je to dielo zlého ducha, ktorý nám neustále spôsobuje výčitky a pripomína nám naše hriechy. Robí to zámerne, aby nám spôsobil nepokoj v srdci, aby sme boli smutní a frustrovaní, zranení, aby sme potom zraňovali tak, ako tí muži z evanjelia preveľmi zranili úbohú ženu. No Boh nám už dávno odpustil a zabudol, preto v tej chvíli, keď prichádzajú výčitky z minulosti, treba sa už s apoštolom Pavlom dívať dopredu a nanovo ponúknuť Bohu svoje srdce a so Šimomom Petrom povedať: „Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa milujem!“ Veď Boh nám už dávno odpustil a zabudol.
A čo s tými, ktorí nám neustále vyhadzujú na oči naše hriechy? Nuž na prvom mieste nemáme ich provokovať a svojim životom, dobrom a láskou máme vyvážiť svoje hriechy z minulosti. Ten, kto druhému neustále vyčíta jeho chyby a nedostatky, často je sám ranený, má ranené srdce, ktoré treba liečiť napríklad vo Sviatosti zmierenia. Ten, kto druhému neustále vyčíta jeho chyby a nedostatky, aj keď jeho blížny to už dávno oľutoval a napravil, tomu patrí dnešná veta: „ Kto z vás je bez hriechu…“ Kto z nás je bez hriechu? Ten, kto druhému neustále vyčíta jeho chyby a nedostatky, nekoná ako Boh, lebo Boh odpúšťa a zabúda. Neustále výčitky sú skôr diabolskými skutkami. Tak koná zlý duch, neustále nás provokuje. Tí, ktorí neustále vyhadzujú druhým na oči ich chyby, sú ako mužovia z dnešného evanjelia, ktorí veľmi vulgárne a hrubo pošliapali bezbrannú ženu. Hrajú sa na žalobcov a samí sú plní hriechu. Ak nebudú konať pokánie, sami sa odsúdia. No Ježiš sa tej úbohej ženy zastal, odpustil jej a dal jej novú príležitosť k zmene života. A potom na všetky hriechy zabudol. Tak koná Boh, odpúšťa a zabúda.
Text a foto: Jozef Žvanda