Je ráno, uháňam do školy. Všetci uháňajú. V mysli sa mi premieta zoznam úloh na dnešný deň. Napísať niekoľko mailov, zavolať tam a tam, stretnúť sa s tým a tým… Možno sa stihnem aj najesť, prípadne skočiť do obchodu a kúpiť si knihu, na ktorú sa tak teším… Ktovie. V každom prípade to bude hektické.
Pýtam sa samej seba: Má takýto životný štýl vôbec zmysel? Má zmysel uháňať či topiť sa v papieroch alebo tabuľkách, ktoré aj tak nikoho nezaujímajú? Kam vlastne kráčam? Čo má byť výsledkom tej námahy? Moje kroky smerujú do univerzitnej kaplnky, na chvíľu sa tam zastavím… Zrak mi padne na modrý náramok so žltými šípkami a na okamih sa vraciam na púť do Santiago de Compostela, kam som putovala s mojimi priateľmi z Univerzitného pastoračného centra Jána Vojtaššáka v Ružomberku.
Človeka ako pútnik
Život človeka je súvislá púť a na púti sa treba správať ako pútnik, nie ako tulák či schaosený turista. Ako možno spoznať pútnika? Tých znakov je niekoľko :) Spomeniem tie podľa mňa najdôležitejšie.
Pútnik sa drží správneho značenia
Pútnik drží smer, vie, kam ide, pretože už pred ním tou cestou niekto šiel. Áno, šiel, a bol to Kristus. Pútnik do Compostely musí sledovať žlté šípky. Stratiť z dohľadu žltú šípku totiž znamená stratiť smer. Keď sa aj stalo, že sme si nevšimli odbočku, bolo potrebné vrátiť sa a znova sa napojiť na správnu cestu. Pútnik do neba to robí podobne – akonáhle stratí z očí Krista, blúdi a je potrebné sa vrátiť. Iná, ľahšia cesta nejestvuje.
Smäd a hlad pútnika
Pútnik nevyhnutne pociťuje smäd. Kto nepociťuje smäd, netúži po vode. Aj po ceste do Compostely bolo mnoho studničiek s pitnou vodou. Pútnik tiež cíti hlad. Túži po pokrme – fyzickom i duchovnom – a aby ho mohol prijímať, musí odpúšťať, denne, znova a znova. Každý pútnik so svojimi slabosťami, ale i darmi obohacuje toho druhého, pomáha mu na ceste. Práve Chlieb dáva odvahu a silu do každého dňa, áno, aj do toho tvojho…
Pútnik kráča dopredu
Pútnik zabúda na to, čo je za ním a kráča za tým, čo je pred ním. Krok za krokom, kilometer za kilometrom, deň za dňom, s ruksakom na chrbte. Radostne a vytrvalo.
Pokora pútnika
A napokon – pútnik má byť pokorný. Je to práve pokora, ktorá vyhráva. Pútnik vie, že len svojimi silami do cieľa nedôjde… Finálnemu pohľadu do Božích očí predchádza spoznanie vlastnej biedy. A vtedy to môže prísť, môže prísť objatie. Môže prísť ponorenie sa do oceánu Božieho milosrdenstva. Vtedy sa stretnú dve lásky – Boh a pokorný pútnik…
Modlitba pútnika
Kľačiac v kaplnke pred Ježišom Ho prosím: Ježišu, daj mi vidieť žlté šípky, smerujúce k Tebe. Daj mi ostrý zrak, bystrosť, ochotu nasmerovať brata či sestru, ktorý sa pýta na cestu letmým smutným pohľadom. Daj mi správny úsudok založený na pravde. A nielen to. Prosím Ťa, Ty si bol tiež smädný, smädný po mne, po mojej láske. Daj mi kúsok z Tvojho smädu, nech po Tebe túžim, nech viem, čo je to smäd po láske, no v zápätí mi daj napiť… A prosím tiež o silu odpustiť všetkým bratom a sestrám. Áno, odpustiť. Tak, ako si to urobil Ty. Veď ako môžem byť s Tebou jedno, keď sa hnevám, keď v sebe živým to, nad čím si Ty zvíťazil? A Ježišu, ešte prosím o pokoru. Pokoru, ktorá je svetlom na ceste k Tebe, ktorá vyrovnáva chodníky a znižuje vrchy. Tak sa isto dostanem k Tebe, k Tebe do neba a už nebudem pútnikom, už budem doma… Vychádzam z kaplnky k povinnostiam. Som pútnik, viem, kam kráčam… Viem, že námaha má zmysel.
Darka Obušeková, doktorandka na PF KU