Nedávno Katolícku univerzitu navštívila sestra Clareta Fečová, ktorá nám v rámci prednáškového cyklu Hosť na KU povedala pár slov na tému Božieho milosrdenstva.
Sestra Clareta je členkou Kongregácie sestier Matky Božieho milosrdenstva, do ktorej vstúpila už v roku 1995. Rehoľnú formáciu absolvovala v Poľsku, neskôr pôsobila vo Varšave, Radome, Derdách, Šwiniciach Warckich a Krakove. V období juniorátu absolvovala vo Varšave trojročné štúdium spirituálnej teológie na Pápežskom inštitúte pre duchovný život. Počas týchto rokov sa venovala prevažne príhovorom pre pútnikov do Svätyne Božieho milosrdenstva zo Slovenska, Čiech i Poľska a prekladala rôzne publikácie zamerané na spiritualitu sv. sestry Faustíny. Od roku 2005 pôsobí na Slovensku a jej súčasným pôsobiskom sa stali Košice, kde jej bola zverená služba predstavenej a magistry postulantiek.
Aby som sa dozvedela o čosi viac, rozhodla som sa, že sa so sestrou Claretou porozprávam.
Zaujalo ma, že ste svoju životnú cestu objavili v relatívne mladom veku. Zdá sa teda, akoby povolanie vo vašom prípade bolo jednoduchou a priamočiarou záležitosťou. Bolo to naozaj tak? Akou cestou ste sa k svojmu presvedčeniu dopracovali?
Do rehole som vstúpila už ako osemnásťročná, ale rada potvrdím, že to nebola priamočiara a jasná záležitosť. Myšlienka na to, aby som sa stala rehoľnou sestrou prišla po prvý krát počas modlitby krížovej cesty. Mala som vtedy približne 16 rokov a veľkú túžbu prežiť svoj život v intenzívnejšom vzťahu s Pánom. Dozrievalo to však vo mne postupne, mala som veľa otáznikov, či Pán skutočne volá práve mňa, bolo aj mnoho chvíľ neistoty, hlavne keď som dlho nevedela, do ktorej rehole mám vstúpiť. Veľkú úlohu pri mojom rozhodovaní zohralo to, že práve Pán naplnil všetky moje sny o opravdivej láske a vzbudil vo mne túžbu pomôcť mu zachraňovať duše, aby mnoho ľudí, podobne ako ja, zakúsilo Božie milosrdenstvo.
Zvažovali ste aj nejakú inú životnú cestu? Čím vás Boh presvedčil natoľko, že ste sa rozhodli práve pre neho?
Skôr, ako som prežila ten jedinečný dotyk Božej lásky na sebe, bola som dievča ako každé iné a premýšľala som o tom, že raz si možno založím rodinu. Naplánovala som si dve deti a hovorila som si, že sa budem snažiť viesť ich k Pánovi tak, ako mňa viedli moji rodičia. Ale po spomenutom zážitku som pocítila, že Pán ma volá stať sa sestrou pre všetkých ľudí. Boh ma presvedčil práve svojou láskou. Pretože to v ŇOM som našla bezbrehú a milosrdnú lásku, v ňom som našla zmysel svojho života a pri ňom som sa začala cítiť naplno šťastná, prijatá, zahrnutá odpustením a dobrotou. Myšlienka, že sa budem učiť od neho zachraňovať duše, pomáhať im k spáse a slúžiť blížnym ma napĺňala pokojom a nádejou.
Ako na vaše rozhodnutie zareagovala rodina?
Moji rodičia dlho netušili o mojich túžbach, ale keď už nastal čas im to oznámiť, prijali to so skromnosťou im vlastnou. Maminka sa po rokoch vyjadrila, že by nikdy nebola verila, že Pán jej dá milosť, že dve z troch dcér sa mu zasvätia v rehoľnom živote. A za čo som rodičom tiež nesmierne vďačná, nebránili mi, aby som šla za touto túžbou môjho srdca a pomohli mi ju aj konkrétne uskutočniť. Ostatní členovia rodiny si na tento môj počin J zvykali postupne.
Čo vám pomohlo pri vašom rozhodnutí pre konkrétnu rehoľnú kongregáciu?
Vo výbere kongregácie som nemala jasno hneď od začiatku a mala som vybratú jednu rehoľu na Slovensku a jednu v Čechách. Potom sa mi ale dostali do rúk výňatky z Denníčka „nejakej“ – vtedy mne ešte neznámej – sv. Faustíny Kowalskej. Keď som začala čítať rozhovory Ježiša s Faustínou, bola som očarená. Vtedy som začala chápať, že presne toto potrebujem, že túžim po Božom milosrdenstve, túžim ho zakúsiť aj osobne, byť tejto veľkej Svätej aspoň trochu podobná a žiť pre druhých. Asi po dvoch rokoch od prvého Božieho dotyku som dospela k záveru, že ak to má byť rehoľný život, tak jedine v kongregácii, v ktorej žila sv. Faustína. Páčilo sa mi, že je to kongregácia, v ktorej je modlitba úzko spojená s apoštolátom, a preto som sa pre ňu definitívne rozhodla.
Čím je pre vás sv. Faustína dnes, po rokoch rehoľného života? Môže byť
sv. Faustína vzorom aj pre dnešného aktívneho mladého človeka?
Môj vzťah k sv. Faustíne je stále veľmi osobný, pokladám ju za svoju „staršiu“ sestru, a veľmi často mi pomáha, keď ju o to v modlitbách prosím. Môj vzťah k nej sa prehĺbil počas môjho pôsobenia vo Šwiniciach Warckich, kde máme kláštor a kde je aj kostol, v ktorom bola pokrstená a po prvý krát aj prijala sväté prijímanie. Sv. Faustína je pre mňa vzorom totálnej dôvery v Pána, ktorej sa učila práve v ťažkých chvíľach. A som presvedčená, že v tom môže byť príkladom aj pre dnešného mladého človeka, ktorý je často neistý, nemá oporu či životné vzory, nevidí zmysel a cieľ svojho života. Poznávaním Ježiša, ktorého smrť na kríži je najväčším dôkazom lásky k človeku – môže sa každý presvedčiť, že takému Bohu môže dôverovať a zveriť sa mu vo všetkom. Rozhodnutie dôverovať mu je však len na nás, na našej slobodnej vôli. Dôvera k Bohu robí človeka neskutočne šťastným.
Čo by ste odporučili mladým ľuďom, ktorí vo svojom povolaní nemajú jasno?
Keď cítia, že možno majú ísť cestou zasväteného života – nech to skúsia priamo v tej reholi, ktorú si vybrali, ku ktorej inklinujú. Čas a pobyt tam im ukáže, či je to ich cesta. A ktorá rehoľa je tá správna? Mne pri rozhodovaní pomohla novéna k Panne Márii, tak ju vrelo odporúčam. Modlila som sa ju viac ako pol roka a cítila som v duši istotu, ktorú som pri rozhodovaní tak veľmi potrebovala.
Váš rehoľný život možno rozdeliť na dve základné etapy, nakoľko ste pôsobili v Poľsku aj na Slovensku. Ktorú časť vášho pôsobenia hodnotíte ako podnetnejšiu / produktívnejšiu?
Asi obe etapy boli pre môj rozvoj dôležité. V prvej, počas pobytu v Poľsku, som sa učila žiť duchovný život a realizovať charizmu našej kongregácie. V druhej etape, keď ma predstavení preložili na Slovensko, som naučené a zažité mohla uskutočňovať už v našich slovenských pomeroch. Keď sa otvorila prvá komunita našej kongregácie v Nižnom Hrušove pri Vranove nad Topľou, Pán ma učil dôvere v praktickom živote, učil ma totálnemu spoliehaniu sa na neho vo všetkom. Je však pravdou, že táto Božia škola stále trvá, a mňa teší, že život s Pánom je rozmanitý a človek v sebe stále niečo nové objaví. Ak sa však zverí do rúk milujúceho Boha, tak zažije, že to, čo on pre neho naplánoval, je to najlepšie, čo sa mu mohlo prihodiť J.
Na záver sa dotknime otázky Božieho milosrdenstva. Často o ňom hovoríme, ale zmysel nám uniká. Akú radu by ste dali laikom / mladým ľuďom, ktorí chcú Božie milosrdenstvo správne uchopiť a preniesť do skutočného života?
Božie milosrdenstvo sa vo vzťahu k človeku prejavuje ako činnosť Boha: sú to chvíle, keď zakúšame jeho odpustenie, jeho konkrétne skutky v našom živote, jedným slovom jeho aktivitu. Avšak Božie Milosrdenstvo s veľkým písmenom „M“ je sám Ježiš, on, ktorý je vtelené Milosrdenstvo. Ak ho chceme správne uchopiť, tak to najlepšie, čo môžeme urobiť, je v úprimnosti pred Ním priznať, že to „nedáme“, že sa síce snažíme, ale zlyhávame, že síce robíme aj veľké veci, ale padáme, a že aj celú snahu o svätosť nedokážeme zrealizovať samy. Vtedy zakúsime, že milosrdný Pán je skutočná osoba, ktorá „nedokáže“ len jednu jedinú vec: nedokáže nás prestať milovať a v tejto svojej láske sa nás nikdy nevzdá. A že jemu môžeme bez najmenších obáv zveriť našu minulosť, prítomnosť i budúcnosť. A aby to bolo ľahšie, odporúčam vrelo obrátiť sa na sv. sestru Faustínu. Ona nám s tým pomôže, pretože sama dovolila Pánovi, aby ju napriek jej slabostiam spravil veľkou svätou.
Slavomíra Matlová