Šíp, je krásny kopec týčiaci sa nad sútokom riek Váh a Orava. So Šípom z východnej strany susedí tiež obec Stankovany, ktorú obmýva spomínaný Váh a z druhej strany, zo západu, sú to Kraľovany so známou železničnou stanicou, po ktorej boku vlieva sa Orava do Váhu.
Práve tento nádherný a špicatý Šíp so svojou nadmorskou výškou 1170 m n. m., sa stal pre skupinu dvanástich nadšených mladých turistov z Katolíckej univerzity v Ružomberku 8.mája 2013 veľkou výzvou. Keď krátko po siedmej hodine ráno vystúpili na železničnej stanici v Stankovanoch z vlaku, bolo ešte pomerne chladno so zamračenou oblohou. Prvé kroky rozbahnenou, do hora stúpajúcou lesnou cestou, zakrátko z mladých turistoch zhodili ich kabáty a svetre. Asi tridsať minút trval výstup na poľanu pod Šípom. Mráčiky ešte stále vládli oblohou, no následný výstup už po hrebeni dlhočizného Šípu priniesol prvé slnečné lúče. Príroda tam hore je naozaj nádherná, a to zvlášť teraz v máji. Cesta občas prudko stúpala dohora, a tak sme sa všetci statočne zadýchali. Odmena nedala na seba dlho čakať. Na chvíľu nás vo svojom tieni pritúlila blízka jaskyňa, kam sme sa dostali vďaka svojim drobným horolezeckým kúskom. Odtiaľ, z nadmorskej výšky asi 1000 m n. m., sme videli nádheru okolitých hôr Veľkej Fatry a rovnako aj najvyšší bod Zadného Šípu.
Po krátkom oddychu v spomínanej jaskyni bolo opäť potrebné vystúpiť na lesný chodník a pokračovať v ceste ešte asi tridsať minút pomedzi skaly, stromy, kríky, kým sme nedorazili na Zadný Šíp. Odtiaľ sme pokračovali na Predný Šíp s vysokým krížom, ktorý sa zo Šípu týči dohora k nebu. Pohľad zhora bol nádherný, vtáčia perspektíva nám predstavila rieku Váh ako akýsi tenký pásik. Cesta, ktorá lemuje rieku nám pripomínala pokrútenú dážďovku, stankovanské domy pôsobili ako malé mravčeky. Tam hore na Šípe nás prekvapila aj skupina štyroch mladých cykloturistov, zrejme vysokoškolákov, ktorí svojich oceľových tátošov vyniesli na pleciach až sem hore, aby sa potom adrenalínovo pustili strmhlav do doliny.
Nad Martinskými hoľami po našej pravici sme vybadali čierne mračná, a tak padlo rozhodnutie, že zostúpime na Podšíp. Zostup bol extrémne náročný, vlhký a mäkký terén, množstvo popadaného lístia, sťažovali púť nadol, ale nakoniec sme to s pomocou Božou zvládli. Nad Podšípe nás privítala čerstvá voda z blízkej studničky, nádherné rozkošatené stromy, ktoré sa týčili nad starými opustenými chalúpkami. Veľmi nás potešil pohľad na Malú Fatru so zubatým Rozsutcom či oblým Stohom, ktoré sú pre nás výzvou do budúcich dní. A potom prišla na rad svätá omša, Božie slovo a Eucharistia, slávené priamo pod nebeskými oknami. A opäť zahrmelo, nuž bolo potrebné sa pobrať dole. Čakal nás ešte asi hodinový zostup do Stankovian, kde nás privítala náhla májová dažďová spŕška, vhodné osvieženie, lebo toto pršanie trvalo iba asi 10 minút a potom prišlo opäť slniečko.
No a nakoniec dostal slovo opäť vláčik – motoráčik, ktorý nás prijal do svojich útrob a krásne unavených, no radostných z pekne prežitého dňa nás priviezol až na železničnú stanicu do Rybárpoľa.
Hurá, bolo to krásne, vďaka, Ti, Pane! Už dnes sa tešíme na ďalší zážitok v našich horách.
Jozef Žvanda