Prečo mnohí z nich nenachádzajú uplatnenie na Slovensku? A vrátia sa ešte vôbec niekedy domov? Prečo mnohí otcovia odchádzajú od rodín za prácou ďaleko, tak ako kedysi naši predkovia? Prečo mnohé mamy odchádzajú opatrovať starých ľudí do zahraničia, a tak mnohé deti každé dva týždne v mesiaci zostávajú bez svojich mamičiek? Vydržia to vzťahy, vydržia to rodiny, vydržia to manželstvá?
Trápi nás tento fakt a veľmi bolí…
Áno, momentálne to nie je dobré… Aj mňa samotného ako duchovného otca, spovedníka, ale predovšetkým ako človeka to veľmi bolí… Ale. Ale pred krátkym časom som sa na tento problém začal dívať ináč. Rozprával som sa s viacerými mužmi, ktorí pracujú v zahraničí a vrátili sa domov na sviatky. Vraveli mi: „Duchovný otec, keď prídeme na nové pracovisko v zahraničí, ako prvú vec, nehľadáme krčmu, ale kostol. A tí Holanďania, Belgičania či Íri sú z nás prekvapení.“ Vraveli mi viacerí mladí: „Duchovný otec, v Anglicku, v našom meste, kde žijeme, našli sme malé katolícke komunity. Stretávame sa a modlíme sa spolu.“ Vraveli mi viaceré ženy – matky: Duchovný otče, opatrujem starého človeka, ktorý už roky nebol v kostole. Už roky sa nemodlil. A teraz po rokoch už zoslabnutý sa znova začína modliť. Učím ho modlitby, ktoré už dávno zabudol. A zavolám mu aj kňaza.“
Ale sú aj takí…
Áno, momentálne to nie je dobré. Viaceré manželstvá sa rozpadli, viacerí mladí sa stratili v sieti konzumizmu a bezbrehého liberalizmu. Ale sú aj takí, a sú to mnohí, čo obstáli. Sú aj takí, a mnohí sú nimi, ktorí aj napriek vzdialenosti, sú verní svojim manželom, manželkám, zodpovedne sa starajú o svoju rodinu a zároveň sú apoštolmi. Sú apoštolmi, lebo Boh túži zachrániť každého človeka. Boh, múdry Hospodár, túži zachrániť nielen tých, ktorí k nemu prišli už zarána o deviatej hodine v kvete detstva a mladosti. Boh túži aj po tých dušiach, ktoré mu dlhé roky odporovali, ba dokonca, keď boli pri plnej sile, zaslepení voči Bohu a voči Cirkvi, brojili proti nemu a teraz v jeseni života, keď už ich telá chradnú, spoznávajú silu Božej lásky, stretávajú sa s ním, ako ten „dobrý“ zločinec na kríži. Lebo Boh je dobrý a štedrý Hospodár a túži dať každému za plnú náruč milostí, túži to dať aj tým, ktorí prišli v hodine dvanástej…
Ako to všetko zvládnuť? Ako to všetko chápať, ako tomuto nášmu životu, ktorému nerozumieme, ako tomuto nášmu zvláštnemu životu porozumieť? Ako nestratiť nádej? Ako mám žiť a nielen prežívať?
Dívať sa na svet nie ľudskými očami
„Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk,“ odpovedá apoštol Pavol. To znamená: dívam sa na svet Kristovými očami. Kristove oči sú Božími očami a tie sú ukryté v Evanjeliu. Dívam sa na svet nie optimisticky, nie pesimisticky. Dívam sa na svet v realite Evanjelia, nie ľudskými očami. Ľudský pohľad je niekedy krátkozraký. Boží pohľad je iný, vidí ďalej. Boží pohľad mi hovorí, že nikdy si nemám zúfať, že vždy mám dôverovať Bohu a opierať sa o neho. Že z krátkodobého hľadiska je tu problém, je tu kríž. Cez prijatie tohto kríža ma však Boh uzdravuje a uzdravuje aj iných. Uzdravuje aj tých, ktorí sa mu dlho bránili. A tak sa nemusíme báť o svoje deti, o seba, o naše rodiny. Nemusíme sa báť, ak dôverujeme Bohu. Možno niektorí mladí sa nevrátia domov, no Boh si ich tam použije ako apoštolov. Možno ešte istý čas budeme bez práce a solídnej mzdy a možno budeme musieť načas aj vycestovať. Ale ak tento kríž prijmeme, Boh už vie čo s tým. A raz nám požehná solídnu prácu aj tu, na Slovensku, solídnu prácu, solídnu mzdu a čestných a žičlivých ľudí. Lebo Božie myšlienky sú iné, ako tie naše.
Jozef Žvanda
Foto: Internet