Ježiš vzal so sebou Petra, Jána a Jakuba a vystúpil na vrch modliť sa. Ako sa modlil, zmenil sa vzhľad jeho tváre a jeho odev zažiaril belobou. A hľa, rozprávali sa s ním dvaja mužovia – boli to Mojžiš a Eliáš. (Lk 9, 28b-36)
Spomínam si na Svetové dni mládeže (SDM) v Čenstochovej v roku 1991. Bolo to krátko po páde komunizmu, a tak ako v Poľsku, tak aj na Slovensku mohli sme po štyridsiatich rokoch konečne slobodne vyznávať svoju vieru, mohli sme sa modliť tak doma, ako aj v škole, na pracovisku. Otvorili sa nám hranice, a tak sme začali cestovať a putovať po celej Európe a putovali sme aj do Poľska, do Krakova či do Wadowic alebo do Zakopaného. Ja som v tom roku ukončil štúdium na Univerzite a stal som sa strojným inžinierom. Mal som veľké plány. Tie sa však náhle zmenili počas SDM v auguste 1991 na Jasnej Hore v Čenstochovej. Zrazu som sa tu stretol s miliónom mladých ľudí z celého sveta, spolu sme sa rozprávali, spolu sme spievali, spolu sme sa modlili. Táto skúsenosť a večerná vigília so sv. Jánom Pavlom II. v jednom momente zmenili moje srdce. Zrazu som pocítil Boží dotyk, pocítil som v sebe kňazské povolanie. Nie, už som nechcel byť inžinierom, chcel som byť kňazom.
O 25 rokov neskôr, v júli 2016, teda pred troma rokmi, sa SDM opäť konali v Poľsku, v krajine sv. Jána Pavla II. S deviatimi mladými ľuďmi zo Slovenska sme vtedy vo farnosti Olzsyny, v dekanáte, v tarnovskej diecéze a napokon v Krakowe s mladými celého sveta a s pápežom Františkom, zažili prekrásne hlboké dni milosti. Dva týždne, ktoré sme tam zažili, náš nebeský Otec opäť zmenil moje srdce. Hlboko sa ma dotkol skrze poľskú štedrosť, otvorenosť a hlbokú zbožnosť. Spoznal som, prečo práve z Poľska vzišiel taký veľký pápež, sv. Ján Pavol II. Pochopil som prečo Poľsko, aj napriek toľkému utrpeniu v histórii, keď prežívalo hrôzu tak, ako dnes Abrahám v druhom čítaní, prečo sa Poľsko nikdy nevzdalo. Prečo? Lebo Poľsko má srdce, veľké milujúce srdce, ktoré Boh premenil v modlitbe, srdce, ktoré si ctí Boha, srdce, ktoré si ctí aj človeka, srdce, ktoré má v nesmiernej úcte Božiu Matku. V Poľsku pri modlitbe vo farnosti Olzsyny Boh zmenil moje srdce, aby som sa stal kňazom, ktorý miluje Boha a miluje aj človeka.
Aj v dnešnom Evanjeliu čítame o premene, o Ježišovej premene, o premene ľudských sŕdc, o premene sŕdc apoštolov. Čítame o tom, ako Ježiš vzal so sebou Petra, Jána a Jakuba a vystúpil na vrch modliť sa. Ako sa modlil, zmenil sa vzhľad jeho tváre a jeho odev zažiaril belobou. A hľa, rozprávali sa s ním dvaja mužovia – boli to Mojžiš a Eliáš.
Ježiš vystupuje na vrch, do ticha, do samoty. Chce sa tam modliť. Zároveň berie so sebou aj troch apoštolov. Chce, aby ho videli modliť sa, chce, aby zažili skúsenosť modlitby a jej silu, chce ich posilniť a ukázať im, kde majú hľadať vo svojom živote posilu, zvlášť vo chvíli, keď do ich života vstúpi noc bolesti a utrpenia. A tak, keď sa Ježiš pred očami učeníkov začína modliť, náhle sa zmení vzhľad jeho tváre a jeho odev žiari belobou. Ježišova tvár v modlitbe nezvyčajne žiari, žiari tak, ako kedysi Mojžišova tvár. Keď sa Mojžiš po rozhovore s Bohom na vrchu Sinaj vrátil späť domov, žiarila mu tvár, a tak si na tvár musel dávať závoj (Ex 34, 33-35). Aj Ježišova tvár žiari. Svätopisec, Žalmista v Žalme 34 má podobnú skúsenosť, keď píše: „Na neho hľaďte a budete žiariť a tvár vám nesčervenie hanbou.“ Podobnú skúsenosť zažívame aj my. Keď sa modlíme, je to na nás vidno. Keď sa človek modlí, keď sa úprimne modlí, jeho tvár žiari, jeho oči žiaria, celý jeho život žiari. Keď sa potom s takýmto človekom stretneme, pohľad na jeho žiariacu tvár sa nás dotýka a do nášho srdca prináša radosť, ktorá nás pomaly vnútorne premieňa.
Keď sa Ježiš modlí, zrazu sa v jeho blízkosti objavujú aj dvaja mužovia, dve veľké postavy Starého zákona, Mojžiš a Eliáš, ktorí sa s Ježišom spolu rozprávajú. Ježišova modlitba nie je monológom, ale dialógom, Ježiš je v spoločenstve, Ježiš sa rozpráva, Ježiš už necíti, že je sám, že je opustený. Ježiš si skrze týchto dvoch mužov uvedomuje svoju identitu, svoje poslanie, uvedomuje si, že jeho život nie je náhodou, ale kontinuitou s Božím plánom, s minulosťou, s históriou jeho národa, spojitosť so svojim nebeským Otcom.
Keď sa Ježiš modlí, keď sa premieňa, jeho učeníci ho zrazu môžu vidieť ináč, spoznávajú ho už nielen ako svojho učiteľa, Rabbiho, ale vidia ho vo večnej sláve, ako svojho Boha a Pána. Neskôr po zmŕtvychvstaní a po zoslaní Ducha Svätého budú volať Ježiš je Pán. Raz budú volať: „Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť? Pán je ochranca môjho života, pred kým sa mám strachovať? (Ž 27, 1)
A tak čo toto všetko pre nás znamená? Dnes tu hovoríme o modlitbe a zmysle modlitby v našom živote. Z uvedeného Božieho slova, z nášho spoločného uvažovania, z mojej, ale aj z Vašej osobnej skúsenosti, nám dnes vyplýva niekoľko dôležitých vecí:
- Ježiš sa rád a často modlil. Aj my sme k tmou pozvaní, aby sme sa aj my radi a často modlili.
- Ježiš rád odchádzal na modlitbu do ticha. Aj my počas dňa si môžeme nájsť chvíľku ticha na modlitbu.
- Ježiš učil svojich učeníkov modliť sa. Aj my máme učiť naše deti a mládež modlitbe.
- Keď sa Ježiš modlil, zrazu sa premenil. Zažiarila mu tvár aj odev. Aj my keď sa modlíme, premeníme sa, zmeníme sa k lepšiemu.
- Ježišova modlitba je rozhovorom. Aj naša modlitba má byť rozhovorom s Bohom. O čom sa máme s Bohom rozprávať? O tom, čo zažívame, o našich radostiach, ale aj bolestiach, o našich túžbach, o manželovi, o manželke, o deťoch, o starých ľuďoch…
- Ježiš sa s Mojžišom a Eliášom rozprával o svojom odchode, o návrate k Otcovi. Aj my sa máme myslieť na svoj pozemský koniec a pýtať sa: „Učiteľ, čo mám robiť, aby som dosiahol večný život?“
- Keď sa Ježiš modlil, už nebol sám, zrazu tu s ním boli Mojžiš a Eliáš. Aj my keď sa modlíme, uvedomujeme si, že už nie sme sami, ale že s nami je nebeský Otec a spoločenstvo Cirkvi.
- Keď sa Ježiš modlil, uvedomil si svoju identitu, svoje poslanie. Keď sa modlíme my, aj my môžeme spoznať, kým sme a kam kráčame.
- Keď sa Ježiš modlil, nielen že sa premenil, ale v tej chvíli premenil aj srdcia svojich apoštolov, aby chápali súvislosti a aby nestrácali vieru, keď v živote prídu ťažkosti. Aj my keď sa modlíme, Boh premieňa naše srdcia, dodáva nám odvahu a posilňuje nás vo viere, aby sme mu vždy a za každých okolností dôverovali.
Pán sa dnes pri modlitbe pred očami učeníkov premenil a tým premenil ich srdcia. Pán premenil aj moje srdce, premenil ho pri modlitbe, v spoločenstve mladých celého sveta a sv. Jána Pavla II. Pán chce premeniť aj naše srdcia na milujúce a odvážne. Pán chce premeniť aj tvoju tvár, na žiariacu, aby si už nemusel, aby si už nemusela používať mejkap. Ona je najlepším mejkapom. V modlitbe Ti opeknie tvár. A aj srdce. A nakoniec aj život sám. Vtedy Ti už z tvár bude žiariť Pán!
Text a Foto: Jozef Žvanda