Česká sekcia Vatikánskeho rozhlasu uviedla v tomto piatkovom vysielaní (03.01.2020) nasledujúcu správu. „Našu planétu neničia deti, ale konzumný životný štýl,“ zdôrazňuje v rozhovore francúzsky filozof a spisovateľ Fabrice Hadjadj. Pre denník Le Figaro komentoval graf pripravený ekologickým časopisom Environmental Research Letters. Tabuľka ilustruje, ako možno obmedziť ročné emisie kysličníka uhličitého, keď rezignujeme na užívanie tradičných žiaroviek, sušičiek na bielizeň, mäsa alebo automobilu. Ako posledná položka figuruje dieťa: Ak sa vzdáme jedného dieťaťa, obmedzíme emisie CO2 o 58 ton.
Fabrike Hadjadj ukazuje na nebezpečenstvo a prevratnosť tohto konceptu. Úžitkové predmety boli totiž postavené na roveň človeka. Autori tabuľky okrem toho neupresňujú, v čom by mala podľa nich spočívať eliminácia detí škodlivých pre životné prostredie. Francúzsky filozof tiež pripomína, že ekológovia zo spomínaného časopisu sami priznávajú, že hlavným problémom nie je počet detí, ale konzumná spoločnosť, v ktorej prichádzajú na svet. Amiši, ktorí majú v priemere 8 až 10 detí, sú ďaleko priateľskejší k životnému prostrediu ako obyvatelia New Yorku.
Francúzsky filozof zdôrazňuje, že veľké rodiny sa naopak správajú ekologicky. Majú menej času na zábavy škodiace životnému prostrediu, menej vecí vyhadzujú, oblečenie sa odovzdáva medzi súrodencami. Naopak ten, komu sa nedostáva nádeje, aby odovzdával život, sa nutne uchyľuje k zábave, konzumu alebo k cestovaniu, aby si sám nahrádzal to, čo iným dávajú rodinné väzby. Hadjadj, ktorý vo svojom diele usiluje o šírenie integrálne ekológie pripomína, že v úsilí o ochranu našej planéty nesmieme zabúdať, že človek je vyvrcholením stvorenia. Jedine on dokáže obdivovať krásu, reflektovať biodiverzitu a chrániť ju.
V dnešnú druhú nedeľu po Narodení Pána v Evanjeliu nám opäť zaznieva Prológ z Jánovho evanjelia, ktorý sme počas tohtoročných Vianočných sviatkov počuli už minimálne dvakrát. Opäť je to Božie slovo o Slove, ktoré bolo na počiatku u Boha, z ktorého všetko povstalo a bez ktorého nič nepovstalo z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí… (Jn 1, 1-18) Všetky tieto slová hovoria o malom betlehemskom dieťati, ktoré prišlo na svet. Ono je tým Slovom. Toto novonarodené dieťa v chudobných betlehemských jasliach, Máriino dieťa, je Večné Slovo, Boží Syn, Spasiteľ. A aj keď je toto dieťa Slovo, počas tohtoročných, ale aj minuloročných Vianoc sme nepočuli žiadne slovo, žiadne slovko, ktoré by toto dieťa vyslovilo. Ak tu niekto rozpráva, tak je to Anjel, ktorý sa v nočnom sne prihovára Jozefovi, je to anjel, ktorý na betlehemských poliach oznamuje chudobným pastierom radostnú zvesť, ktorú oni už o chvíľu zanesú Márii a Jozefovi do betlehemskej maštale. Sú to traja mudrci, ktorí budú o tomto dieťati hovoriť zákernému kráľovi Herodesovi. Počuť mnohých, ale nepočuť, žeby hovorila Matka Božia, Panna Mária, Jozef nepreriekne ani slovíčka a vonkoncom nepočuť, žeby hovorilo to malé dieťa. Ono raz prehovorí a bude ho počuť na šíri svet, ale je potrebný ešte čas, ešte dlhý čas, aby dorástlo. Je potrebné ešte jeho ticho, dlhé ticho v ústraní, aby raz prehovorilo. Dnešné Božie slovo v prvom čítaní z Knihy Sirachovcovho syna ešte istým spôsobom dáva iný pohľad na dnešné evanjelium. Je tu totiž reč o Múdrosti. „Múdrosť sa chváli sama, aj u Boha má česť a uprostred svojho ľudu slávu“, tak píše Sirachovec. (Sir 24, 1-2.12-16) Čo to znamená?
Svätopisec ukazuje na toto dieťa, ono je tou Múdrosťou, toto Božie dieťa, ktoré si vybralo rodinu, manželstvo, hlboko zbožných ľudí Jozefa a Máriu, chudobných pastierov, starca Simeona, prorokyňu Annu i múdrych a pokorných mudrcov. Táto Múdrosť ukazuje v čom je ukrytá podstata života a Božej Múdrosti, ako sa na svet díva Boh, v čom vidí skutočnú hodnotu, nie v bohatstve, v pýche a namyslenosti, ale v chudobe, pokore a skromnosti.
Táto Božia Múdrosť zároveň poukazuje na ďalšiu vec, na mlčanie, ticho, uvažovanie. Každé vyrieknuté slovo vyžaduje čas, zrenie. Skôr, než vyslovíme slovo, má v nás dozrieť, v tichu nášho srdca. A niekedy toto zrenie si vyžaduje dlhý čas, skutočne dlhý čas. No toto je skutočnou Múdrosťou: uvažovanie, premýšľanie, modlitba, ticho, rozlišovanie a až potom vyslovenie slova. Veľmi potrebujeme stíšenie, uvažovanie tak ako Boh, aby sme správne rozlíšili význam slov, ktoré sa na nás valia z každej strany, tak ako je to aj zvláštne slovo ekologického časopisu. A ešte jedna vec, veľmi nám narástli „huby“, všetko komentujeme, všetko si vieme zdôvodniť a ospravedlniť. Ale, či to máme prekonzultované vo svetle evanjelia a našej večnosti? Za každé vyrieknuté slovo budeme raz niesť zodpovednosť. O chvíľu nás zahltí množstvo predvolebných slov. Často to budú prázdne sľuby, ohováranie, osočovanie, podozrievanie. Všetko sa to na nás bude valiť. No my sme pozvaní k Múdrosti, budovať kultúru stretnutia a dialógu, svojim slovom dvíhať, budovať a spájať, žehnať, ďakovať, prosiť, odprosovať…
Na záver dajme ešte raz priestor Sirachovcovi, ktorý takto hovorí o Múdrosti:
Synu, od svojej mladosti prijímaj poučenie a až do svojich šedín budeš mať múdrosť u seba. Približuj sa k nej, ako to robí oráč a rozsievač a trpezlivo čakaj na jej vzácne plody!… Aká náramne neprístupná je múdrosť neučenlivým ľuďom a nerozvážny človek nevie pri nej vytrvať. Zaľahne na nich skúška ako ťažký kameň a bez meškania ju budú chcieť od seba odraziť. Synu, počúvaj ma a prijmi rozumnú radu; mojou radou neopovrhuj! … Priblíž sa k nej s celou svojou dušou a celou svojou silou sa drž jej ciest! Pusť sa po jej stopách a ukáže sa ti, a keď ju raz uchopíš, nespúšťaj sa jej! Nakoniec nájdeš u nej spočinutie a premení sa ti v rozkoš… Synu, ak budeš na mňa dávať pozor, poučíš sa, a keď sa mi mysľou venuješ, staneš sa múdrym. Ak nakloníš svoj sluch, dostane sa ti poučenia, a keď budeš rád počúvať, zmúdrieš. Do zástupu skúsených starcov postav sa a s (celým) srdcom sa oddaj ich múdrosti, aby si mohol vypočuť každý rozhovor o Bohu a aby ani jediná chvályhodná múdra reč neušla tvojej pozornosti. (Sir 6, 18-35)
Text a Foto: Jozef Žvanda