Keď kozľa prišlo ku mne, začalo bľačať; ja som si ju zavolal a povedal som jej: „Odkiaľ je to kozľa? Aby nebolo ukradnuté! Vráť ho jeho majiteľovi; veď my nesmieme jesť nič ukradnuté.“ Ona mi povedala: „Dostala som ho ako dar mimo zárobku.“ Ale ja som jej neveril a povedal som jej, aby ho vrátila majiteľom. A hanbil som sa za to pred ňou. Ona mi povedala: „A kde sú tvoje almužny? Kde sú tvoje dobré skutky? Všetci vidia, čo z toho máš!“ (Tob 2, 9-14)
Životný príbeh Tobiho, statočného muža, jeho životné zápasy, keď napriek tomu, že má v úcte Boha, že má v úcte každého človeka a že mu nie je jedno, ako jeho národ trpí, jeho životný údel je ťažký. Človek by čakal, že sa mu za dobré dostane dobrého, ale v jeho živote sa deje to, čo je vyjadrené aj v jednom našom prísloví: „Pre dobrotu na žobrotu!“ Statočnému Tobimu sa dostane trpkého údelu, oslepne. A keď sa v túžbe po zachovávaní Božích prikázaní dostane do sporu so svojou manželkou, ona vyriekne to, čo sme možno neraz počuli aj my z úst našich najbližších povedzme na adresu našej viery: „A kde sú tvoje almužny? Kde sú tvoje dobré skutky? Všetci vidia, čo z toho máš!“ „Čo z toho máš? Čo z toho máš?“
Komu by padli vhod takéto slová, keď sa nevieme brániť? Koho z nás by netrápil takýto údel? Aby sme toto všetko ustáli, tak ako sa o to snažil sám Tóbi, potrebujeme byť naozaj hlboko zakorenení v Bohu, aby sme mu dôverovali. Aj skrze takéto situácie nás Boh očisťuje, aby naše túžby boli čisté, nesebecké, aby sme dobro konali nezištne, z lásky. Možno, že momentálne je nám ťažko, niekedy to trvá aj veľmi dlho, my sme však bežci na dlhé trate a na všetko sa dívame vo svetle veľkonočnej nádeje, že Bohu sa nič z rúk nevymyklo. Potrebujeme byť ľuďmi modlitby, potrebujeme byť hlboko zakorenení v Bohu a potrebujeme aj spoločenstvo, dobré spoločenstvo bratov a sestier, ktorí sa navzájom milujú a navzájom si pomáhajú niesť bremená. Niekedy ani vo svojej vlastnej rodine medzi pokrvnými nenájdeme pochopenie, lebo práve naopak práve oni to budú, ktorí nám budú vykrikovať: „Čo z toho máš, že chodíš do kostola? Kde je ten tvoj Pán Boh?“ A preto je tu duchovná rodina, spoločenstvo bratov a sestier, Cirkev. Preto pre nás má zmysel Boží chrám a hlásanie Božieho slova a slávenie Eucharistie. Možno až s odstupom času pochopíme zmysel toho, čo prežívame dnes.
Nech sú pre nás povzbudením aj slová dnešného žalmu č. 112:
Blažený muž, ktorý sa bojí Pána a má veľkú záľubu v jeho príkazoch. Jeho potomstvo bude mocné na zemi; pokolenie spravodlivých bude požehnané. Nebude sa báť zlej zvesti. Jeho srdce je pevné, dôveruje v Pána, bezpečné je jeho srdce, nebojí sa, kým nepokorí svojich nepriateľov. Rozdeľuje a dáva chudobným; jeho dobročinnosť potrvá naveky a jeho moc a sláva budú stále rásť.
Text a foto: Jozef Žvanda