Zo severu priletel na čln vtáčik. Bol to spevavý vták. Letel nad vodou tak nízko, až s jej takmer dotýkal. Starec videl, že je veľmi unavený. Vtáčik zosadol na sťažeň bárky a oddychoval. Neskôr poletoval okolo starcovej hlavy a oddychoval na lane, kde sa cítil pohodlnejšie. „Koľko máš rôčkov?“, spýtal sa starec vtáčika. „Zrejme si sa vydal na výlet prvý raz“. Pri týchto slovách sa vtáčik naňho zahľadel. Pre únavu si nestačil lano preskúmať, a keď sa na ňom pevne drobučkými nôžkami zachytil, pohojdával sa. „Neboj sa, je pevné,“ prihováral sa mu starec. „Až priveľmi. Po bezveternej noci by si nemal byť až taký unavený. Čo všetko na takých vtáčikov striehne?“ Jastraby, pomyslel si, vyletúvajú nad šíre more, aby si na ne počíhali. Nepovedal to nahlas preto, lebo vtáčik by mu beztak nerozumel, a napokon jastraby čoskoro sám spozná. „Len si pekne odpočiň, vtáčatko,“ povedal. A potom leť k brehu a skús šťastie ako každý človek, vták alebo ryba. Rozhovor s vtáčikom mu zdvihol náladu. V noci mu chrbát celkom zdrevenel a teraz ho prenikavo bolel. „Ak chceš, vtáčik, zostaň so mnou,“ povedal. „Žiaľ, nemôžem napnúť plachtu a odviezť ťa na súš na krídlach drobného vánku, ktorý sa práve dvíha. Tu neďaleko mám priateľa, nesmiem ho opustiť.“ A práve vtedy sa ryba z ničoho nič prevalila na druhú stranu a strhla starca na provu. Keby sa nevzoprel a zamak nepopustil lano, strhla by ho do vody. Keď sa lano zachvelo, vtáčik vzlietol a starec si ani len nevšimol, že zmizol. Pravačkou starostlivo ohmatal lano a zbadal, že mu krváca ruka. „Zrejme ju niečo zabolelo“? povedal nahlas a potiahol lanom, aby zistil, či prevráti rybu na druhú stranu. Keď ho natiahol na roztrhnutie, povolil a usadil sa tak, aby vytváral čo najlepší protiťah. „Však to teraz, ryba, cítiš,“ povedal. „A pánubohu prisahám, že aj ja.“ Potom vyzeral vtáčika, lebo by bol rád, keby mu robil spoločníka. Nebolo ho. Nezdržal sa u mňa dlho, pomyslel si starec. Kým doletíš na breh, ponamáhaš sa. Ale ako to, že som pripustil, aby ryba ma jedným trhnutím poranila? Zrejme som celkom osprostel. Alebo som sa priveľmi zahľadel na vtáčika a na nič iné som nemyslel. Odteraz sa budem zaujímať iba o svoju prácu. (Ernest Hemingway. Starec a more. s.43-44-)
„Ale ako to, že som pripustil, aby ryba ma jedným trhnutím poranila? Zrejme som celkom osprostel. Alebo som sa priveľmi zahľadel na vtáčika a na nič iné som nemyslel. Odteraz sa budem zaujímať iba o svoju prácu.“ Hľa, skúsenosť starca, ktorý aj napriek pokročilému veku, nad svojim životom premýšľa, zo svojej chyby sa vie poučiť, a tak neprestáva rásť.
Dnes nás učí aj iný starec, Abrahám. „Muži sa odtiaľ obrátili a išli do Sodomy, kým Abrahám stále ešte stál pred Pánom. Pristúpil bližšie a povedal: ,Chceš naozaj zahubiť spravodlivého s bezbožným? A keby bolo v meste päťdesiat spravodlivých, zahubil by si ich a neodpustil by si mestu kvôli päťdesiatim spravodlivým, čo sú v ňom?´“ Abrahám sa nenechá strhnúť okolnosťami a tým, čo iní robia, nenechá sa vyrušiť vtáčikom, ale sústredene hľadí na Boha a modlí sa modlitbu príhovoru, aby kvôli niekoľkým spravodlivým Boh odpustil aj nespravodlivým, a aby tak zachránil celé mesto. A Abrahám sa v modlitbe príhovoru nenechá odradiť, aj keď tých spravodlivých je v meste príšerne málo, dokopy iba desať. Aj vtedy Abrahám prosí, lebo povedané slovami sv. Františka Saleského, aj jeden človek je dosť veľkou diecézou.
Obidva príbehy, tak ten z Knižočky Starec a more a aj ten z dnešného prvého čítania, sú pre nás dnes, keď slávime v poradí Druhý svetový deň starých rodičov a seniorov, poučné. Na svojej ceste sa nenechať strhnúť tým, čo je popri ceste, ale vždy hľadieť na cieľ cesty a byť v tom vytrvalý. Vždy hľadieť na Boha, nenechať sa strhnúť momentálnymi okolnosťami života, či už príjemnými alebo nepríjemnými, ale vždy hľadieť na cieľ cesty, na Boha.
Podobné slová zaznievajú aj z posolstva Pápeža Františka na dnešný svetový deň starých rodičov a seniorov, z ktorého vyberám nasledujúce slová. „S odchodom do dôchodku a osamostatnením sa detí miznú dôvody, pre ktoré sme dosiaľ museli vynakladať toľko síl. Zistenie, že nám ubúdajú sily či príchod choroby môže otriasť našimi istotami. Zdá sa, že svet so svojím rýchlym tempom, s ktorým len ťažko dokážeme udržať krok, nám nedáva inú možnosť, ako vnútorne prijať myšlienku, že sme vyradení. A tak sa k nebu vznáša modlitba žalmu: „Neodožeň ma v čase staroby, neopusť ma, keď mi sily ochabnú“ (71, 9). No ten istý žalm – ktorý pátra po Pánovej prítomnosti v každej etape nášho života – nás pozýva, aby sme neprestali dúfať: aj keď príde staroba a šediny, Boh nám stále dáva život a nedovolí, aby nás premohlo zlo. Dôverujúc v neho nájdeme silu neprestajne ho chváliť a objavíme, že starnutie nie je len prirodzeným chátraním tela alebo neodvratným plynutím času, ale je darom dlhého života. Starnutie nie je odsúdením, ale požehnaním!
Drahé babičky a dedkovia, drahí seniori, v tomto našom svete sme povolaní byť tvorcami revolúcie nežnosti! Robme to tým, že sa naučíme častejšie a lepšie využívať najvzácnejší nástroj, ktorý máme k dispozícii a ktorý je pre náš vek najvhodnejší: modlitbu. „Staňme sa aj my tak trochu básnikmi v modlitbe: s chuťou hľadajme vlastné slová a znovu si osvojme tie, ktoré nás učí Božie slovo.“ Naša dôveryplná modlitba môže urobiť veľa: môže sprevádzať bolestné volanie trpiacich a môže pomôcť zmeniť srdcia. Môže sa stať „neprestajným ,chorálomʻ veľkej duchovnej svätyne, kde prosebné modlitby a spev chvály podopierajú spoločenstvo, ktoré pracuje a bojuje na poli života“.
„Ale ako to, že som pripustil, aby ryba ma jedným trhnutím poranila? Zrejme som celkom osprostel. Alebo som sa priveľmi zahľadel na vtáčika a na nič iné som nemyslel. Odteraz sa budem zaujímať iba o svoju prácu.“ „Na svojej ceste sa už nenechám strhnúť tým, čo je popri ceste, ale vždy budem hľadieť na cieľ cesty a vždy v tom budem vytrvalý. Vždy budem hľadieť na Boha, nenechám sa strhnúť okolnosťami života, aby som mohol napokon s apoštolom Pavlom povedať: Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval.“
Jozef Žvanda
Foto: Internet