Svoj príhovor chcem začať z knihy Genezis, kde je napísané: „Na počiatku stvoril Boh muža a ženu“. A do muža a ženy, vložil silný sexuálny náboj, aby tak bytostne zabezpečil pretrvanie ľudského rodu. To je tá najzrejmejšia úloha sexuality. Aby sme boli mamy a otcovia. No sexualita je votkaná nielen do tela, ale aj do duše každého človeka a je jedným z pilierov duševného života ľudí. Sexualita je niečo nádherné, stvoril ju sám Boh – avšak len vtedy, keď sa nedeformuje. Pohľad na ženu, muža je krásny, ak sa nedeformuje hriešnou žiadosťou, či zvedavosťou.
My vždy budeme mať v sexualite určitý chaos i rozpaky s obliekaním sa i pozeraním sa. Ale od počiatku to tak nebolo, veď ľudia na počiatku „boli nahí a nehanbili sa“ – pred Bohom bolo všetko čisté, krásne. Písmo sv. to opisuje ako: „veľmi dobré“. Pre nich platilo:
/Mt 6,22/ „Ak bude tvoje oko čisté, bude celé tvoje telo vo svetle.“ Ich telá i oči boli v harmónii, vo svetle; tú však pokazil hriech.
Odvtedy v dlhých dejinách Cirkvi sa na všetko, čo súviselo s ľudskou sexualitou hľadelo s prísnosťou a podozrievavosťou. Vychádzalo sa z antickej filozofie, ktorá ľudské telo pokladala za väzenie ducha a sexualita sa chápala ako tajomná sila, pred ktorou sa bolo treba mať na pozore, ako pred zdrojom nerestí a hriechov. Hovorilo sa o nej málo a vzhľadom na diskrétnosť témy, ostávalo sa len pri moralistickom vysvetľovaní, čo sa smie a čo nie. Sv. Ignác v stanovách pre jezuitov poukazuje na sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti. O chudobe a poslušnosti napíše mnoho strán. O čistote napísal len, alebo až toľko. Citujem „… to, čo patrí k obsahu sľubu čistoty, netreba vysvetľovať, veď je jasné, ako dokonale ju treba zachovávať: totiž tak, že sa usilujeme čistotou tela a mysle napodobňovať čistotu anjelov. Vychádzajúc z tohto predpokladu /ďalej/ budeme hovoriť o svätej poslušnosti.“ To mu stačilo. Tak sa šestnáste storočie dívalo na sexualitu. Taktiež v priebehu dejín Cirkvi vznikali učenia, ktoré pokladali telo a všetko čo s telom súvisí za zlé. Ťažko sa ale díva na niečo, čo človek nepozná, alebo čoho sa bojí.
Náš hriech však sa začína až tam, kde je sexualita prejavovaná zlým spôsobom. Nemôžeme sexualitu vymazať zo svojho života ako niečo nečisté, alebo neslušné. Prejavujeme ju celým svojím životom: myslením, obliekaním, pozeraním… Čím viac ju podceňujeme, čím viac sa jej bojíme, alebo ňou pohŕdame, tým je dotieravejšia.
Ak sa chceme vyhnúť pádom a pozerať na ňu čistím okom, dosiahneme to skôr presvedčením a rozumným duchovným prístupom, ako prísnym a samoľúbym pokáním. Čnosť čistoty je darom, ale predpokladá naučiť sa aj sebaovládaniu a jej správnemu pochopeniu.
Katolícka Univerzita tu nie je len na to, aby nám pomáhala kultivovať náš rozum, srdce, náš jazyk, ale aj naše oči, aby som sa na ľudí mohol pozrieť Božím pohľadom, aby ich krása bola neustále v nás a okolo nás. Nejde tu iba o vonkajšie prejavy – ide o úctu voči osobe druhého človeka. Je to štýl života.
Nesústreďuj svoju čistotu len na oblečení. Lebo „Barba non facit philosophum“ ani „Habitus non facit monachum“ /Brada nerobí filozofa./ ani /Habit nerobí mnícha./ Ako svätosť a čistota nie je v zahaľovaní sa – v tom nie je jadro čistoty – tak ani hriešnosť nestojí na odhaľovaní. Ide o tvoje srdce. Môžeš sa zahaliť ako „batman“ ale to nehovorí, že si svätá. Kto sa vehementne oháňa zahaľovaním sa, len poukazuje na svoje „zlé oko“ na nezvládnutú sexuálnu žiadostivosť; a čim viac o tom hovorí, či nástojí, tým väčšie má problémy.
Nepozeraj sa na ženu, dievča, priateľku, že chodí tak či onak oblečená, pozri sa do svojho vnútra na svoju zmyselnosť. Prečo ju ty tak vidíš? Prečo ťa to zamestnáva, znepokojuje. Lebo tí, čo sú plní zmyselnosti, sa aj na deti môžu pozerať zle. Daniel nezazlieva Zuzane, že sa kúpala v záhrade, /Dan 13,15/ ale vyčíta dvom starcom ich zmyselnosť, /13,56/ prorok Nátan nezazlieva žene Betsabe, že sa podvečer kúpala, ale vyčíta Dávidovi jeho zmyselnosť. /2Sam 12,9/ Ježiš nehovorí žene, nezvádzaj, ale: „Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci“ /Mt 5,27-28/. Jasné, že nemá zvádzať a pohoršovať, je napísané: „beda svetu pre pohoršenie“ ale ty sa nauč pozerať na ľudí okolo seba čisto, či sú takí, alebo onakí. Problém ani tak nie je v nich, ako v tebe.
Sú okolnosti a podnety, ktorým sa nedá vyhnúť: reklama, billboardy, ulica. Čomu sa dá vyhnúť je, ich úmyselne vyhľadávanie. Vlastne v tom je hriech: vedome ich vyhľadávať.
Pôsobenie našej mysle a obrazotvornosti môžeme prirovnať k televíznej obrazovke, ktorá nemá vypínač. Naša predstavivosť neustále niečo „vidí“ a nevypne sa dokonca ani vo sne. Ak chceme vymazať a potlačiť nejaký obraz iba silou vôle, vracia sa ešte častejšie a intenzívnejšie. Kto dlhší čas pôsobí na svoju obrazotvornosť takto násilne, stane sa obeťou nutkavého opakovania odmietaných predstáv a myšlienok. Preto ak sa ti v mysli objaví istý obraz, treba ho jednoducho nahradiť iným obrazom. Ak je s tým spojený prehnaný strach z hriechu, je to ťažšie. Čím viac sa totiž niečoho bojíme, tým ľahšie do toho upadáme.
Každý má pre sexualitu určitú citlivosť, jemnosť /senzibilitu očí pre čistotu/ teba niečo nemusí znepokojiť, ale jeho, alebo ju áno. Alebo, môžu ísť chlapci po ulici, rozprávajú sa a zrazu jeden z nich povie: Aha, videl si to dievča? A ďalší odpovie: čo, kde, ktoré? Lebo, nevšimol si.
Viete, kto je lakomý, bude vidieť za všetkým peniaze, kto je zlodej, všade vidí príležitosť kradnúť, kto je nečistý v túžbach, všade vidí hriech – a to môžeš byť aj v pršiplášti, ale kto je čistý, nezáleží na tvojom oblečení – pozrie sa na teba čisto. Dievča si myslí, že ju chlapec pozoruje a zazerá a on možno má myšlienky o škole, o problémoch doma, o hobby. Možno.
/1Tit 1,15/ “Čistým je všetko čisté, ale poškvrneným a neveriacim nie je nič čisté; ešte aj ich myseľ a svedomie sú poškvrnené.“
Preto nie každý, kto vidí majetok bohatých, túži po ich zlate. Ani nie každý, koho Herodes dal zabiť, mu siahal na korunu. Nie každý, kto sa s tebou porozpráva, myslí na svadbu, nie každý, kto sa na teba pozrie, myslí na zlé. Aj keď sú všelijakí čudáci – nevidíme každému do srdca. Zachovaj si však istú slobodu správania sa.
Ak si muž, vo svojom oblečení, v prejavoch, vyzeraj ako muž, ak si žena, vyzeraj a prejavuj sa ako žena. Nie si nič medzi tým, alebo okolo toho. Boh nestvoril neutrál. Nie, – ako „muža a ženu nás stvoril“. /Nemusíš si neustále naťahovať rukávy, upravovať sveter, najradšej by si niektorí rukami zakryli celé telo./ Nedívaj sa ani na seba zle a tiež, nechci byť „Nikto“ hovoríme tomu: asexuálny, bezpohlavný, to nie je svätosť, to je neprijatie svojej identity.
Nechcem ti tu povedať, ako sa máš obliekať a na čo sa máš dívať. No chcem ti povedať, že na správne obliekanie sa i pozeranie sa, je treba mať v hlave a v srdci, dva vzácne Božie dary: Zdravý rozum a živé svedomie.
Preto, dívaj sa na druhého, či druhú s úctou k nemu samému – pamätaj, niekedy len nepozeraním sa, prejavíš túto úctu i uctíš si seba samého. A obliekaj sa tak, aby všetko to krásne a úctivé – čo ťa robí mužom, alebo ženou – ešte viac na tebe skrásnelo a zúctivelo.
P. František Kovaľ, SJ